��������

Ako vnímate nomináciu na Cenu Európskej únie za literatúru?

V prvom rade ma to potešilo, s radosťou pôjdem aj na vyhlásenie do Prahy. Súčasťou má byť aj nejaký workshop pre autorov a autorky z tohto ročníka Európskej ceny za literatúru. Pýtali sa ma, či sa ho chcem zúčastniť, a povedal som, že veľmi rád. Zo spoločenského hľadiska je to obzvlášť zaujímavé, som rád, že sa možno zoznámim s ostatnými nominovanými.

Zisťovali ste si viac informácií o tomto ocenení? 

Trošku mi o ňom vravel Dado (Dado Nagy pozn. AMV), no sám by som ani nevedel vysvetliť, ako to celé funguje. Na tom vlastne nezáleží. Možno len taká zaujímavosť z Trenčína... Keď som išiel po meste, mal som pocit, že mám oveľa viac gratulácií, ako keď som bol nominovaný na ocenenie Anasoft litera. Naozaj to u nás rezonovalo, informácia zjavne prešla viacerými médiami.

Trenčianska trilógia je uzavretá, ale v Trenčíne a v jeho okolí ste zostali aj vo vašej novej knihe Leto postávalo v horúcom vzduchu. Je pre vás dôležité fixovať sa na túto lokalitu? 

Vôbec nie. Je to skôr prirodzené vyústenie. Žijem v Trenčíne a snažím sa písať o tom, čo poznám. Tunajšie prostredie je mi blízke, preto som to tam zasadil. Plus zážitky jednotlivých postáv a hlavnej hrdinky sú buď moje zážitky, alebo som bol ich priamym svedkom. Odohrávali sa pri Trenčíne v Opatovej. Všade, kde sa ocitla hrdinka, som sa ocitol aj ja.  

Zachytila som, že aj iné mestá by chceli mať svojho Cabalu. Prečo píšete?

Bol som najprv čitateľ a dodnes som v prvom rade čitateľ. Kniha Na ceste od Kerouaca a najmä scéna, kde Neal Cassady prichádza za Kerouacom, aby ho naučil písať, mi ukázala romantickú stránku písania. Ich rozhovor sa odohráva v pôsobivom prostredí motelov a upršaných amerických nocí. To bol prvý podnet a odvtedy mám pocit, že som tým až posadnutý. Neskôr prišla kniha Martin Eden Jacka Londona. Hrdina sa celý román vyložene snaží stať spisovateľom. Páči sa mi byť súčasťou poličiek s knihami, ktoré mám rád. Viem, že moje knihy sú publikované vo vydavateľstve, kde vychádzajú aj iní autori, ktorých rád čítam. Je to pre mňa pocta.

Hlavnú hrdinku Ninu stretneme ako škôlkarku v období po Nežnej revolúcii a rozlúčime sa s ňou v súčasnosti. Zaujíma ma moment, autorské rozhodnutie, kde príbeh otvorím a kedy ho uzavriem.

Koniec som nemal stanovený. Hlavne som potreboval dopovedať príbeh nemeckej postavy, ktorú sme zatiaľ ešte nespomenuli. To je ďalšia kľúčová vec. Pre mňa je tá postava, v románe má meno Erhart, v našej rodine a v mojom živote veľmi zaujímavá, ale aj kontroverzná. Veľmi nám pomohol. Čas strávený s ním však často prinášal veľké napätie. Dlho som chcel napísať jeho príbeh. Mal som však pocit, že je to veľmi komplikované. Po troch knihách som si povedal, že už som predsa len trošku ostrieľaný, už sa viem v tom pohybovať a nastal konečne čas. Do toho prišli iné prepojenia aj s rodinnou líniou, aj s fabuláciou. Mňa veľmi baví fabulovať. Nie som človek, ktorý len tak hlucho opisuje realitu. Mám rád, keď robím beletriu. Nie je to nejaký môj „životopisík“, kde si zaznamenávam, ako som žil. Pre mňa to musí byť beletria, pretože ju rád čítam a chcem ju doručiť v takom formáte, aký sa mi páči.

Poďme teda k postave Erharta, kto to bol?

Túto otázku si kladiem aj ja. Bol to naozaj zaujímavý človek. Už len tá kombinácia akejsi kleptománie –  čo možno nie je správny výraz – a toho, že je zároveň veľmi bohatý. To mi pripadá, že si vlastne odporuje. Bol, jednoducho, veľký špekulant. Zároveň sa asi rád predvádzal. Možno to je ten kľúč. Preberal som to s jednou dobrou psychologičkou, mojou terapeutkou. Dali sme si sedenie vyslovene o ňom. Vravel som jej, že píšem román. Bola veľmi ochotná, Nemec ju zaujal, tiež bola zvedavá. Hoci nepozná jeho detstvo, má pocit, že to, čo robil, spočívalo v jeho potrebe predvádzať sa. Či už v tom, že niekomu pomáha, alebo niekoho cudzieho oklame a úplne s ním vykýva, aby ho, ja neviem, okradol. Možno to je až prisilné slovo, ale asi nie. Či už o pár, alebo o veľa dolárov. Jednoducho, bol veľmi zvláštny, rovnako bol zvláštny aj v blízkych vzťahoch. V bežnom živote pôsobil ako stereotypný Nemec, napríklad v disciplíne a  čistote. My síce nebývame v nejakej špine, ale žiť s ním istý čas znamenalo vkuse niečo čistiť, upratovať a dávať si pozor, aby nebol niekde čo i len drobný neporiadok alebo prach. Akoby mal obsesívno-kompulzívnu poruchu. Možno aj mal, ale neviem. Moja babka sa s ním zoznámila v Juhoslávii. V deväťdesiatych rokoch tam prenajímal plachetnice. Neboli jeho, takisto to mal nejako vyšpekulované. Potom za ňou chodil a začali spolu žiť. Na celú zimu s ním chodila na Floridu, potom do Nemecka, medzičasom zase žili na Slovensku. Poznal celú našu rodinu a mali sme s ním dobré vzťahy. Bol som vtedy malý, čiže som nebol zapojený do jeho veľkých projektov, ako boli napríklad stavba garáží a skladov. Môj otec si tým prešiel a má šťastie, že je veľmi pracovitý človek. Dokázal s ním držať pracovné tempo. Nemec mal šialené tempo, ako vrcholový športovec. Napriek tomu, že mal vek nad päťdesiat a neskôr šesťdesiat rokov.

V ňom bol aj kus dobrodruha, ale ako literárna postava pre mňa odzrkadľoval deväťdesiate roky, keď sa otvorili hranice. My sme boli zaujímaví pre ľudí zvonku a tí ľudia zvonku boli zase atraktívni pre nás. A práve postava Erharda ponúkala vašej a aj literárnej rodine rôzne možnosti, ktoré dovtedy neboli dostupné.

Áno, určite by sme sa v tom čase bez neho nedostali na Floridu ani do Kanady. Niekedy o tom aj doma hovoríme. Keby sme vrátili čas a mohli by sme to ovplyvniť, chceli by sme sa s ním stretnúť alebo nie? Ja a otec hovoríme, že určite áno, ale moja mama a sestra hovoria, že určite nie, za žiadnych okolností. Takže je to trochu ambivalentné. Sme v tom rozdelení. Pre mňa to bolo dobrodružstvo. Nemyslím, že ten Nemec to vnímal ako dobrodružstvo. Preňho to boli skôr praktické záležitosti, napr. tie krádeže. Ale byť toho svedkom – toho jeho správania sa – bolo pre mňa dobrodružné. Ja som tam nevidel tú praktickú časť a on to mal zase naopak.

Premysleli ste si, do akej miery budete pri rozhovoroch o románe Leto postávalo v horúcom vzduchu priznávať, že do života literárnej postavy Niny ste preniesli svoje osobné zážitky a skúsenosti? A ak ste sa v tomto ešte nerozhodli, spýtam sa, či bol Lukáš Cabala ako dieťa takisto dobrý plavec, fanúšik westernov a študoval na Strednej poľnohospodárskej škole?

Toto všetko sedí. Áno, ale zároveň doplním. Moji rodičia majú syna a dcéru. V románe Leto postávalo v horúcom vzduchu majú iba dcéru. Chcel som si to zjednodušiť a zároveň som chcel vynechať sestru, aby nemala stres z toho, že bude v knihe. Ale sú v nej aj naše spoločné zážitky. Napríklad, keď sa jej imaginárny brat, ktorého si vymýšľa, zavrie do auta a nevie odtiaľ vyjsť. Presne takto tam bola zavretá moja sestra. Zavrela sa tam omylom a my sme sa snažili ju odtiaľ dostať.

Mne sa páčilo, ako sa Nina z toho detského nadšenia do westernov a country prepla až do kritického odstupu a sympaticky popísala klišé, ktoré je spojené s týmto prostredím. Bolo v tom aj vaše vyrovnanie sa?

Áno. Absolútne, presne tak som to vnímal aj ja. Zúčastňoval som sa westernových súťaží, westernových show. Bola to komunita, v ktorej sme sa akoby hrali na kovbojov. Možno to bolo aj tým, že som začal čítať knihy, postupne. Zrazu som mal pocit, že tí ľudia hovoria stále to isté. Na každú akciu majú nejakú reakciu, ktorá je úplné klišé, úplná fráza. Keď tam vystupovala nejaká kapela, hrala tie isté pesničky, ktoré tam hrala aj tá predchádzajúca minulý rok či ten predminulý. Začal som objavovať hudbu. Vtedy bol z nášho súčasného pohľadu internet ešte len v plienkach, ale v hudobnom žánri som našiel zaujímavé a neznáme veci a hovoril som si, prečo stále hrajú to isté? Mne to už začalo liezť na nervy, už som to jednoducho nemohol vydržať. Aj som z tej komunity v podstate odišiel. Rodičia tam ešte pár rokov zostali, ale onedlho skončili tiež.

Chcem sa spýtať na názov románu Leto postávalo v horúcom vzduchu. Prečo je taký dlhý?

Nie je dlhý, naopak, je to kratšia verzia. Pôvodná verzia bola dlhá raz toľko. Totiž, ja som to písal, písal a stále som nevedel, aký bude názov. Varioval som ho. V strede románu mi vznikla jedna veta, ktorá sa mi veľmi zapáčila. To by bol výborný názov, vravel som si. Nechcem ju spomenúť celú, nech si ju nájdu čitatelia. Tá veta nejako pokračuje. Pôvodne som ju chcel do názvu celú, ale vydavateľ aj pani redaktorka (Zuzana Mojžišová) boli rozumnejší a uznal som, že je blbosť mať taký extrémne dlhý názov. Tak sme to skrátili. Pre mňa je to taký poetický názov a vystihuje moje deväťdesiate roky. Naozaj horúce letá, pomalé, teplo stálo vo vzduchu. Preto som to tam nechal.  

Forma, akou je príbeh vyrozprávaný, bola pre vás jednoznačnou voľbou? Možností, ako spracovať beletristicky vlastné spomienky, je viacero.

Nemal som žiadnu dilemu. Najlepšie sa píše o tom, čo človek pozná. Nininu perspektívu poznám a je mi najbližšia. Áno, mohol som to písať aj z dnešného pohľadu, ale chcel som, aby to bolo priamočiare, lineárne. Ak by som to písal z pohľadu dospelej Niny, už by to bola retrospektíva, skákanie medzi časmi. Chcel som, aby to bol rozprávačský príbeh, ktorý ide priamo cez dramatický oblúk.

Do textu preniklo aj zopár už historických udalostí (Černobyľ, rozpad Československa, pád dvojičiek či pandémia), ktoré zasiahli viac ľudí, nielen vašu rodinu alebo obyvateľov z okolia Trenčína. Podľa čoho ste si vyberali, ktoré uvediete?

Bola to skôr pomôcka pre mňa a možno aj pre čitateľov, aby to bolo nejako ukotvené. Pre mňa jedno súvisí s tým, druhé zase súvisí s iným. Sú to časové udalosti. Napríklad 11. september je pre mňa veľká vec. Udialo sa to dva týždne po tom, čo sme sa vrátili z Kanady, a to práve cez Boston. Vždy je tam niečo s niečím spojené. Aj hokejom, ktorý bol taký leitmotív, som sa snažil ukotviť udalosti v čase. Pre mňa je pandémia niečo, čomu sa nikdy nebudem hĺbkovo venovať. Neviem, prečo mám k tomu taký odťažitý vzťah. To obdobie nemám rád, ale kto áno? Nemám chuť o ňom písať. Je tu spomenuté len preto, aby som sa netváril, že neexistovalo, keď už sme v tom vymedzenom čase. Chcem ubezpečiť čitateľov, že sa nemusia báť, že by som v knihe rozoberal pandémiu. Nie, ďakujem.

Máte už odstup od tohto románu do takej miery, aby ste mohli naformulovať, že trenčianskou trilógiou ste si uzavreli nejakú spisovateľskú etapu a touto prózou vstupujete do novej?

Aj áno, aj nie. Nie preto, lebo mám v hlave magické, mysteriózne poviedky – alebo ich nazvime špekulatívna próza. To je skôr návrat k magickému realizmu. Mal by som na nich pracovať na pražskom štipendijnom pobyte. Od prvého mája šesť týždňov. Keď neberiem do úvahy tieto poviedky, veľmi sa pozerám na svoju budúcu tvorbu očami priamočiareho rozprávania akoby realistického románu, ale nemusí to byť iba román, môže to byť aj niečo pre deti. Napísať napríklad dobrodružnú novelu, ktorá je priamočiara a čítavá. Čítavosť, storytelling, rozprávanie príbehu. Toto ma momentálne zaujíma primárne. Čo bude o desať rokov, samozrejme, neviem, ale teraz sa chcem ponárať do takéhoto typu písania, kde je človek zvedavý, čo bude ďalej. Áno, pravdou je, že moje prvé tri knihy sú skôr fragmentárne. Vedome, nie že by som mal v tom bordel (smiech). Čiže, vedome sú fragmentárne, človek si musí trochu pospájať, čo sa tam deje. Teraz som sa od toho odklonil a chcem ďalej pracovať na príbehovejšej próze.

Motív sci-fi vás však neopustil ani v novom románe.

Nie, mám doma nachystané tričko s lietajúcim tanierom, dám si ho na rozhovory, keď bude teplejšie. Ešte je zabalené. Ale áno, v knihe je nenápadný leitmotív, možno aj nápadný. UFO podľa mňa patrí k deväťdesiatym rokom. Neviem, ako to majú ostatní ľudia, ale mne sa zdá, že dospelí v mojom okolí mali stále pocit, že na oblohe sa deje niečo nezvyčajné. Rodičia dokonca zvykli veľakrát volať do observatória. Aj keď oni hovoria, že len raz, ja mám iný pocit; podľa mňa často hlásili nejaký pohyblivý objekt na oblohe. Mne to bolo až smiešne, no zároveň som rovnako mal rád to mysteriózno, aj ako dieťa, a aj teraz. Sám som bol zvedavý, čo to môže byť. Väčšinou sa také čosi ukázalo ako úplná blbosť. UFO k tomu obdobiu patrí a hodilo sa mi ako leitmotív.

Na pozadí rozprávania je aj detektívna zápletka. Práve ona zdramatizuje dej, ktorý dovtedy plynie celkom pokojne. Do akej miery do svojej knihy projektujete vlastné zážitky a zážitky svojej rodiny a do akej miery fabulujete a pracujete s fikciou?

Už dlho rozmýšľam, ako budem hovoriť o románe, do akej miery budem ozrejmovať, čo je pravda a čo fabulácia. Stále sa neviem rozhodnúť. Ale pri jeho tvorbe bolo kľúčové, že môj otec ako majiteľ dlhej zbrane mal jeden nepríjemný zážitok. To bol pre mňa akýsi podnet, chcel som sa hrať s líniou, keď vám jedna situácia otočí život.

Lukáš Cabala (1986)

Debutoval v roku 2020 prózou Satori v Trenčíne. Potom nasledovali prózy Jar v Jekaterinburgu (2021) a Spomenieš si na Trenčín (2023). Je autorom kníh pre deti. Momentálne mu vychádza román  Leto postávalo v horúcom vzduchu. Aktuálne je nominovaný na Cenu Európskej únie za literatúru spolu s ďalšími dvanástimi autormi a autorkami z krajín ako Belgicko, Bosna a Hercegovina, Gruzínsko, Grécko, Írsko, Taliansko, Litva, Nórsko, Rakúsko, Rumunsko, Španielsko a Ukrajina.

��dzٴ�:��Csilla Dózsa