��������

Od dopísania rukopisu tvojej druhej knihy Domáce práce ubehol už rok. Kniha zožala množstvo nadše­ných reakcií a prenikla aj do širšej spoločenskej debaty. Čo všetko sa z tvojho pohľadu stihlo s knihou udiať v tomto období?

Pre mňa je veľmi vzácny kontakt s ľuďmi, ktorí knihu čítali a rozprávali sme sa na čítaniach, alebo mi napísali, ako s ich skúse­nosťami rezonovali básne, prípadne ako im otvorili nový spôsob pomenúvania alebo prehĺbili ich záu­jem o niektorý aspekt sveta. Veľmi si vážim takéto prepojenia, to, že vďaka slovám v básňach niečo spoločne zažívame, aj keď písanie a čítanie sa často dejú osamote – táto čitateľská skúsenosť knihu spoluvytvára. Zvlášť pri poézii vzniká nejaké spoloč­né pole, spoločný priestor pre iný typ vzájomnej výmeny. Kniha sa volá Domáce práce, ale jedna z vecí, ktoré ma v nej zaujímajú, je náš spoločný svet.

Je ešte nejaká méta, ktorú by si s knihou chcela zažiť?

Pri knihách nikdy nemám méty. Rada by som sa však dostala k dokončeniu anglickej verzie rukopisu, ktorá začala vznikať ešte skôr.

Domáce práce čítali a promovali nielen bookstagra­meri a bookstagramerky, ale aj niekoľké vplyvné influencerky. Ako hodnotíš takýto presah poézie do širšej kultúry? Myslíš, že poézia môže byť pochopená širšou verejnosťou a jej marginálnosť je daná len tým, že sa výrazne nepropaguje?

Viac ako vecou propagácie je to asi vecou zvyklostí a miery, do akej podporujú naše čitateľské sebavedomie a hlad. Zdá sa mi, že v niektorých iných krajinách sa častej­šie stretávam s tým, že v priebehu bežnej konverzá­cie mi niekto povie: „Môj otec miloval básne xyz“ alebo „Moja babka mala k básni xyz veľmi zvláštny vzťah a zvykla nám ju so súrodencami čítať vždy, keď sme xyz.“ Nemusí to byť vzdelaním ani sociál­nym zázemím, ale tým, že ľudia majú v danom kontexte živý vzťah ku konkrétnym básňam alebo zbierkam, prípadne k básňam niektorých autorov, nie nutne k poézii ako takej – konkrétna báseň im dáva zmysel, znásobuje alebo uľahčuje prežívanie niektorých situácií a podobne. Je jednoduchšie mať takýto živý vzťah s konkrétnou básňou, ak vyrastá­me na miestach, kde sa s nimi stretávame častejšie v bežnom živote, teda básne nevnímame ako niečo, čo patrí výsostne do „vysokej kultúry“. Ďalším fakto­rom je, do akej miery základné vzdelanie, ktoré dostávame, podporuje naše čitateľské sebavedomie. To nemusí súvisieť so sebavedomím ako takým, ale s tým, ako si verím, že nie je nad moje možnosti ponoriť sa do tejto básne, knihy, aj to, že viem, čo s tým pocitom, ak mi nedáva zmysel, že ma to neod­radí hľadať ďalej. Teda, či vzdelanie, ktorého sa nám dostáva, podporuje živý vzťah ku knihám a k poézii konkrétne, dodáva nám odvahu a nástroje, aby sme si vedeli zobrať to, čo nám treba, prípadne kriticky zhodnotiť.

Na konci knihy sa nachádza stránka venovaná referenciám. Poézia sa často vníma ako bezreferenč­ná, ty však priznávaš širšie referenčné vetvenie: román A Terrible Country od Keitha Gessena, odkazy na cudzie básnické aj filozofické texty, ale aj na encyklopédiu starovekého Grécka. Prečo bolo dôležité priznať tieto zdroje? Ako uvažuješ o estetic­kej funkcii referencií či poznámkového apará­tu?

Básne v tejto knihe často odpovedajú na to, ako používame jazyk, na vety, ktoré vytvorili iní, pri niektorých básňach vytvorila priestor na ich vznik veta, ktorú som prepočula alebo prečítala, a to, čo tieto vety rozrezonovali.

Divadelné zoskupenie Odivo v súčasnosti v rôznych mestách prezentuje inscenáciu �ղԴǰ����á, ktoré sa zaoberá starostlivosťou o blízku osobu a vyhorením v jej procesoch a repetícii. V predstavení zaznieva, že starostlivosť v neúmernej miere padá na rodinu a podpory verejnej služby sú minimálne. Myslíš, že v súčasnom umení sa kumuluje odhodlanie hovoriť o témach starostlivosti v domácnosti?

Myslím, že tým, ako dlhodobo zažívame okresávanie verej­ných služieb a dosah, aký to má na naše konkrétne životy, cibríme aj naše pozorovacie a analytické schopnosti. Tým, že to vo veľkej miere spoluvytvára tlak, pod ktorým súkromne existujeme, je to niečo, čím sa v tvorbe zaoberá mnoho ľudí. To, ako vyzerá náš spoločný svet, prečo a ako chceme, aby vyzeral, je niečo, o čom je potrebné sa rozprávať.

Tvoja debutová kniha Môj dom bude mať strechu, vydaná v roku 2013, sa dávno vypredala, aktuálne sú vypredané aj Domáce práce. Ako premýšľaš o pominuteľnosti knižného nákladu (ak nie poézie samotnej, keďže ku knihám sa dá dostať aspoň v knižniciach)? Máš z vypredania knihy nejaký pocit konečnosti?

Myslím, že keď je kniha básní v stave rukopisu, je ťažké predpovedať, s akým čita­teľským záujmom sa stretne, zvlášť, ak je ten rukopis v niečom zvláštny alebo je ťažko zaraditeľný. K Domácim prácam bol vydavateľ veľmi veľkorysý v rozhodnutí vydať knihu básní mimo edície, vo vlastnom dizajne, aj odvážny v tom, že sa rozhodol vydať väčší náklad, ako je zvyčajné. V súčasnosti sú všetky malé vydavateľstvá na Slovensku vo finančne náročnej, nepredvídateľnej situácii, ale podľa infor­mácií, ktoré od vydavateľa mám, plánuje pred kon­com tohto roka dotlač knihy.

Nahromadila sa ti od vydania Domácich prác nová tvorba? Je náročné tvoriť nové texty v období, keď je predošlá kniha stále predmetom živej disku­sie?

Po vydaní Domácich prác som dokončila libretto pozostávajúce z jedenástich elegických piesní, ktoré zhudobnil skladateľ Fero Király pre výtvarné dielo Ota Hudeca. Toto dielo s názvom Floating Arboretum reprezentovalo Slovensko na Benátskom bienále 2024. Dokončila som aj novú báseň Rok Barucha Spinozu pre bedeker Ceny Václava Buriana. Je ťažšie sa dostať k sústredenej práci na novom rukopise, ktorý sa formuje, ale určite vnímam možnosti viesť rozhovor o vydanej knihe ako súčasť vytvárania priestoru pre nové písanie.

Pochádzaš z Košíc, kde aj teraz pôsobíš, medzitým si žila na rôznych miestach sveta. Aktuálna nepriaz­nivá situácia s kultúrou na Slovensku asi mnohým z nás dáva príležitosť pre úvahy o význame a pozícii exilu a disentu (ak nie fyzického, tak aspoň mentál­neho). Pracuješ na nových projektoch s pocitom exilovosti?

��S pocitom exilovosti nie, ale určite je dôležité budovať si mechanizmy, ako vzdorovať snahám zastrašovať a šíriť hate, aby sme sa spoločne podporovali navzájom – devastačné kroky tejto vlády nemajú dopad len na ľudí, ktorí sú tvorcami diel, predstavení a pod., ale aj na ich divákov, poslucháč­ky, čitateľstvo, rodičov detí, pre ktoré sú knihy zásad­né. Nielen na ľudí, ktorí spravujú naše kultúrne pamiatky, ale aj ich návštevníkov a tak ďalej. To isté platí pre devastačné kroky v oblasti životného pros­tredia, ktoré sú často nezvrátiteľné, v oblasti spra­vodlivosti, ktoré zasahujú nás všetkých ako občanov.

V Košiciach si pred pár rokmi spoluzaložila program literárnych rezidencií, ktorým doteraz prešli desiat­ky rezidentov a rezidentiek zo Slovenska, Česka, Ukrajiny, Islandu a Nórska. Ako hostiteľka rezidencií spoznávaš množstvo autorov a autorky literatúry rôznych žánrov, s rôznymi jazykovými a kultúrnymi zázemiami. Prenikajú tieto stretnutia do tvojej vlastnej tvorby či uvažovania o nej?

Určite. S bás­ňou, ktorú citujem v básni Sen, ktorý sa prisnil Kristín Ómarsdóttir, ale mal sa prisniť mne som sa stretla, keď nám ju v preklade táto islandská spisova­teľka poslala do rezidenčnej výzvy. Odvtedy sme v pravidelnom, ľudskom aj tvorivom, kontakte.

Čo by si chcela, aby čitateľstvo našlo v knihe Domá­ce práce vo vzdialenejšej budúcnosti?

Vzrušenie z otáčania stránok.

��

Foto: Lena Gallovičová