ղľáԾ
Rozhovor so spisovateľom Dušanom Dušekom
„Dnes už verím iba deťom. Deti sú najlepší ľudia na svete,“ zopakovali ste svoje známe slová vnašom telefonáte pred rozhovorom. Preto sa ocitli aj vnázve vašej novej knihy?
Hovorievam to. Zámerne zveličujem. Ale vdeťoch je úprimná čistota, radosť adychtivosť. Úprimná empatia. Keď sme naše krstné vnúčatá Vilmu aMateja – objavujú sa vknihe – vzali smojou ženou na zmrzlinu, Vilma nás ľutovala, že si snimi nedáme ich obľúbenú pochúťku, ktorú už roky nejeme, lebo by nás znej určite bolelo hrdlo. Pozrela sa na mňa azrazu povedala: „Keby si náhodou zmenil názor, ja by som sa stebou podelila, budem lízať pomaly.“ Nadchlo ma to – takáto veta, vydýchnutá detskými ústami, plná pochopenia, ochoty avľúdnosti, vás musí nadchnúť. Ato mala vtedy iba nejakých sedem rokov. Tak možno aj preto, vlastne určite aj preto, sú deti vnázve knihy.
Dážď vnázve ste už pred rokmi použili – vknižke (pre deti) Deň po dlhom daždi býva voňavý. Je to náhoda alebo máte osobitné vzťahy stýmto slovom? V napísanej alebo zvukovej podobe?
Nerád moknem, ale rád sa na dážď pozerám, je to živá voda, zložená zo štyroch písmen, každá kvapka jedno, znovu aznovu, vdĺžni na á je smer jeho letu, ž je jeho šelestivý zvuk – atie dve d, na začiatku ana konci, si vždy neskromne ukradnem ako iniciálky svojho mena. Vymýšľam si. Atrochu aj preháňam. No ešte raz sa vraciam kmotívu detí, ktoré aj vdaždi vedia vybehnúť na školský dvor tak, akoby svietilo slnko.
Kniha je však pre dospelých. Anapriek jemnému humoruje veľmi smutná. Sú to vaše denníkové zápisky zrokov 2020 – 2021, ale aj texty azáznamy zo vzdialenejšej minulosti alebo krátke spomienky, vety, básne... Súvisí smútok knihy so situáciou pandémie, ktorú zachytáva, smúdrosťou vášho veku, so stavom sveta ako takého?
Vy ste zase vnašom telefonáte povedali, že vás bolí celý svet. S vďakou vám vraciam pingpongovú loptičku vašej prihrávky. Mám podobný pocit.
Vaše záznamy sú pretkané komunikáciou spriateľmi. Sú pre vás veľmi dôležití avzácni. Čo pre vás znamená priateľstvo?
Čím som starší, tým väčšmi sa mi vidí, že priateľstvo je ekvivalent lásky, aj keď vporadí je predsa len za ňou, ale jeho špecifická hmotnosť pre mňa ustavične atrvalo rastie.
Prečo ste sa rozhodli označovať svojich priateľov len iniciálkami ich mien?
Nechcel som stále opakovať celé mená apriezviská svojich ctených kamarátok a kamarátov, časom sa skoro všetky vtextoch knihy ozrejmia – apotom, aspoň dúfam, že je to pre čitateľky a čitateľov aj ponuka na hru, aby za iniciálkami hľadali konkrétnych ľudí.
Vizuálne je kniha krásna – vgrafickej úprave Braňa Matisa. Vstupovali ste do jej zalomenia agrafickej úpravy?
Minimálne. Braňo Matis mi robil grafickú úpravu už pri predchádzajúcej knihe Potok pod potokom. Prichádzal snečakanými nápadmi ariešeniami, ušil knižke elegantné šaty, ľahké avzdušné, hravo komunikujúce stextami. Deti vdaždi som textovo koncipoval ako kalendár – kalendár minulého času. Mal som vzor: Veľký poučno-zábavný kalendár obrázkový pre každodennú potrebu na obyčajný 1910 rok po narodení Krista Pána. Dal mi ho kamarát Štefan Ovečka zo Šaštína. Dlhé roky som ho doma opatroval, lietal po jeho stránkach aneveril vlastným očiam, že sa nanich najčastejšie hovorilo ovojnách, ozbraniach, ovojakoch. Ohurovala ma vtedajšia aj dnešná ľudská nepoučiteľnosť. Našťastie, sú vňom aj rôzne iné zaujímavosti – apopri nich mnohé vecné amnohé komické ilustrácie. Spolu vytvárajú akési leporelo, vktorom sa čitateľ môže dozvedieť, prečo prasnica požiera svoje mláďatá, odkiaľ knám prišli ovocné stromy, aká je priemerná výška európskych vojakov, poteší ho chýr očloveku, ktorý aj bez pravej ruky dokáže hrať na husliach, alebo ho dojme pes, čo behá bez zadných nôh, no takisto život malého človiečika, ktorý má byt vo vrecku kabáta veľkého človeka. Braňo sa dal do roboty avyšperkoval knihu všetkými týmito krásami. Beriem ho ako spoluautora knihy.
Komponujete svoje knihy ako skladby alebo skôr pohyblivé obrazy?
Hudbu viem len počúvať, nemám hudobný sluch, spievam zúfalo falošne, takže okomponovaní nemôže byť reč. Keby som si veľmi fandil, možno by som povedal, že niekedy cítim rytmus vo vetách, ich nápev amelódiu, že dbám na akosť slov. Bližšie sú mi pohyblivé obrazy – veď som na Filmovej atelevíznej fakulte VŠMU tridsať rokov učil scenáristiku. Anapísal zopár scenárov. Keď pri pohľade zokna na dvor vidím, ako sa opadané lístie bezcieľne potuluje vo vetre, nechám všetko tak aidem si to zapísať. Ten pohyblivý obraz má sám osebe avsebe dokonalú kompozíciu.
Celý život veľa čítate. Prednášali ste aj svetovú literatúru. Vknihe spomínate, ako vás zasiahol Hemingway. Ku ktorým autorom sa vraciate pravidelne, čo pre vás znamenajú, chceli by ste im byť vniečom podobný?
Také spisovateľky atakí spisovatelia ako Carson Mc Cullersová, Elizabeth Bishopová, Louise Glücková, spomínaný Ernest Hemingway či William Faulkner, John Updike, Philip Roth, I. B. Singer, W. G. Sebald amnohí ďalší nenapísali ani jednu zlú vetu. Kto by sa im nechcel podobať? Aspoň trochu, aspoň jednou vetou. Nie je na tom nič zlé, veď aj ony aoni sa zo začiatku na niekoho podobali, niekde sa priúčali spisovateľskému remeslu, až napokon našli vlastný hlas. Onič iné nejde. Akeby sa aj človek od nich nič nenaučil – stále mu ostane nádherný zážitok zčítania.
Vjednom zázname ste si poznačili, že ste odniesli na svoju fakultu tri papierové tašky kníh. Ato už po niekoľkýkrát. Nastal čas triedenia knižnice? Robíte to súľavou alebo smútkom?
Sjedným aj druhým. Voľakedy bola moja knižnica jediným pokladom, čo som mal, bolo to – astále je – moje veľké bohatstvo. No nakoniec tých kníh bolo priveľa, doslova nás vytláčali zbytu. Niektoré znich som nikdy neprečítal. Odkladal som to na neskoršie časy – čiže na teraz. Avýsledok? Zaspím po jednej či dvoch stránkach čítania. Moje knihy sa na mňa vyčítavo pozerajú. Chcú, aby boli čítané – aaj si to zaslúžia. Atak ich potajomky aso smútkom nosím do školy. Zároveň cítim úľavu. Vo vstupnej hale fakulty máme police na knihy, študentky aštudenti si znich môžu vziať čokoľvek, čo ich zaujme. Pre knihy je to tá najlepšia adresa.
„Aj holá veta má šaty. Košeľou podmetu je napríklad dĺžka podstatného mena, gombíkmi počet písmen, motýlikom mäkčeň alebo vokáň, vôňou samotné slovo, ak je ním napríklad kôpor... “ píšete vkapitolke, ktorej pointou je posledná veta – pre čitateľa váš dar prekvapenia... Spisovatelia veľa uvažujú osamotnom písaní. Oprocese, nápadoch, fenoménoch prvej vety aprázdneho listu, ojazyku... Kto alebo čo je v tomto pre vás zdrojom poučenia, poznania?
Fyziologicky sú to najmä moje uši. Od detstva som ich natŕčal azachytával nimi rozhovory ľudí. Ako každý. Vety, žarty, historky, všetko živé. Neskôr sa mi to zišlo. Situácie aobrazy sa mi vynárali zpamäti, hľadal som pre ne miesto, kam by som ich mohol umiestniť vo svojich poviedkach, rozprávkach alebo básničkách. Tým chcem povedať, že za najväčší zdroj inšpirácie považujem hovorový jazyk, všetko to zázračné, čo ľudská reč dokáže pomenovať, jedinečne zachytiť, presne vystihnúť. Potom už len naladiť srdce ahlas – adať sa do písania.
Obohacuje vás vniečom literárna kritika, ktorá sa zaoberá vašou tvorbou?
Kritiky už takmer nečítam, no rád čítam eseje oliteratúre, vktorých sa rozliehajú úvahy ich autorov, prinášajúce pre mňa nové, netušené pohľady na prečítané texty. Teší ma ich múdrosť, kultúra avzdelanosť.
„Mal by som onej (Nadine) hovoriť ako ospoluautorke. Alebo priamo o autorke. Osebe – ako ozlodejovi, ktorý kradne od spoluautorky čiže autorky,“ také je jedno zvyznaní, ktoré venujete svojejžene vtejto knihe. Jej tvorivá prítomnosť je výrazná vcelej vašej tvorbe, ako idú roky. Čo pre vás znamená manželstvo?
Mojej ctenej redaktorke Zuzke Šeršeňovej sa zcelej knihy najväčšmi páčila táto Nadičkina veta: „Veľmi by som si želala, aby sme si štvorručne mohli zahrať na klavíri nejakú peknú skladbu, dohrať ju apekne sa jeden na druhého pozrieť.“ Ani jeden znás nevie na klavíri hrať. Oto lepšie. A manželstvo? Niečo medzi láskou apriateľstvom.
Vzávere je kniha Deti vdaždi nesmierne trpká. S pachuťou prítomnosti... parafrázujúc vašu manželku Nadinu. Tú pachuť ste zhrnuli vkapitole ʰí岹ǰ (rok 2022). Pôvodne ste plánovali vydať knihu bez roku 2022? Zasiahla vás vojna, na ktorú ste nemohli nezareagovať?
Mohol, nemohol – musel. Nemôžte nepísať otom, čo sa navlas podobá okupácii našej krajiny vroku 1968. Tú hrôzu si dodnes pamätám. Ale mnohí ľudia sa tu tvária, ako by ani nebola. Dokonca som sa od jednej našej susedy dozvedel, že nás vtedy nenapadli ruské, vtedy sovietske vojská, ale že to bola ukrajinská armáda. Agresor je ten istý, vtedy aj teraz, len následky – sdesaťtisícimi zmarenými nevinnými životmi – sú neporovnateľne väčšie ahoršie.
Knihu sprevádzajú poznámky otom, ako ste načisto znechutený zpolitiky apolitikov. Odkiaľ podľa vás berú odvahu uchádzať sa omoc?
Pre mňa to nie je odvaha. Vtomto slove je vznešenosť, túžba, víťazstvo nad strachom, niečo trváce aušľachtilé – služba, oddanosť, dobrý úmysel. Niečo také, ako keď nás naša Vilma nahovárala, aby sme si zútulku vzali psa – ahneď nám aj povedala, akého by sivybrala ona: toho, ktorý tam je najdlhšie. Takýto prístup by som čakal od politikov. Vrúcny úmysel – konať dobro. No zatiaľ zich konania cítim iba prázdnu chamtivosť.
Foto: Bohuš Šálek
