ղľáԾ
Rozhovor sflámskou spisovateľkou Margot Vanderstraeten
Príbeh, ktorým sa začína Mazl Tov, vychádza z toho, že ste sa stali súkromnou učiteľkou vrodine moderných ortodoxných Židov. Čo ste ich mali učiť?
Zo začiatku som im mala asi len pomáhať sdomácimi úlohami sfrancúzštinou, ale postupne (strávila som snimi šesť rokov) som ich začala učiť veci súvisiace so životom, najmä dcéru. Keď som si asi po roku získala ich dôveru, začali sme sa spolu zaoberať oveľa širším okruhom otázok, než boli tie, ktoré si nosili zo školy. Mala by som dodať, že zatiaľ čo oni boli moderne ortodoxní, no stále veľmi nábožensky založení, ja som bola neveriaca. Potrebovali sme preto čas, aby mi začali dôverovať, aby sme zistili, či vôbec môžeme spolupracovať. Nábožensky kultúrne sme pochádzali zúplne iných svetov.
Bolo to vich prípade tak, že chodili do ortodoxnej školy, kde sa učili len náboženské predmety, alebo získavali rovnaké vzdelanie ako žiaci vsekulárnych školách?
VAntverpách žije najväčšia ortodoxná židovská komunita vEurópe. Je zložená zmoderne ortodoxných Židov Chasidov – tí väčšinou pochádzajú zvýchodnej Európy, napríklad zUkrajiny či Maďarska. Vchasidských školách ide zväčša onáboženské vyučovanie, ale vtých moderne ortodoxných, rovnako ako vškole detí, ktoré som učila ja, sa vyučuje to isté, čo vnašich školách. Len smenšími rozdielmi. Napríklad, keď si vezmete zoznam kníh, ktoré majú prečítať. Nenájdete vnej takú, kde by sa písalo ozamilovaní, pretože to sa vich svete nemôže odohrať pred uzavretím manželstva, ale až potom. Nebude tam ani kniha, vktorej by sa čo ilen spomínala homosexualita. Rovnako je to silustráciami – ak zobrazujú dievča, tak len vdostatočne zahaľujúcom oblečení sdlhým rukávom. V učebniciach biológie nie sú ženské prsia ak áno, sú zobrazené zprofilu. Tieto školy sa síce kurikulum snažia prispôsobovať hraniciam svojej kultúry, ale aspoň ponúkajú žiakom ten istý vzdelávací program ako vsekulárnych školách. Udržujú si tak odstup od vonkajšieho sveta, chránia si svoje tradície. Musím však dodať, že sú otázky, ktorým sa nevenujú vškolách, ale vdoma, vrodine. Napríklad sexuálna či predmanželská výchova, ktorej sa venujú až po dosiahnutí určitého veku. Vždy sa mi tieto rozdiely páčili, obohacovali ma, mohla som sa od nich učiť. Samozrejme, občas sa medzi nami vyskytli nedorozumenia, ale netreba zabúdať, že tým, ako ma vpustili do svojich životov, prelomili tabu – to sa uŽidov často nestáva; oni si, na rozdiel od nás, svoje tabu chránia.
Ako je možné, že si vybrali práve vás? Neveriacu, nežidovku, navyše vúzkych džínsoch.
Odpoveď na túto otázku som našla až po rokoch, keď som dopísala Mazl Tov. Myslím, že sa oto pričinil najmä otec tejto rodiny. Nábožensky bol síce veľmi konzervatívny, no výchovu svojich detí vnímal výnimočne progresívne. Okrem toho sa nikdy nebál, že by jeho deti zanechali svoju vieru alebo že by chceli viac vstúpiť do môjho života, žiť ako ja. Tak či onak, hlavným dôvodom, prečo ma ksebe pustili, bola pravdepodobne Elzira. Keď som knim nastúpila, mala dvanásť rokov, keď som odchádzala, bola už na prahu dospelosti. Elzira mala dyspraxiu. Netrpela zvlášť silnou formou, no niekedy nebola schopná koordinovať svoje pohyby, mala problém smotorikou. Občas jej niečo vypadlo zrúk, mala dni, keď sa jej ťažko písalo. Keď som túto knihu dopísala, dozvedela som sa, že aj to bol jeden zdôvodov, možno aj hlavný dôvod, prečo si ma najali. Dyspraxia je dedičná porucha čokoľvek, čo je spojené so zdravím genetikou, je vortodoxnej komunite držané vtajnosti, kým sa dievčaťu nenájde ženích. OElzirinom probléme som vedela len ja, lekárka terapeutka. Keby sa táto informácia dostala do ich komunity, hodnota Elziry by klesla, už by nebola takou žiadanou nevestou.
Prečo ste sa po rokoch rozhodli, že tento príbeh spracujete knižne?
Spočiatku som si neuvedomovala, že sa vtýchto spomienkach skrýva aj skutočný príbeh. Pred knihami Mazl Tov Minjan som napísala päť románov. Bolo mi jasné, že sú to zaujímavé spomienky, ale nenapadlo mi, že je vnich celá kniha. Zároveň pre mňa bolo dôležité počkať na odchod týchto detí, mojich niekdajších žiakov. Nemohla by som onich písať, keby ostali žiť vAntverpách a odohrával by sa tam celý ich spoločenský život. Teraz sú už všetci dospelí, žijú vNew Yorku, Zurichu Amsterdame. Elzira má už päť detí, najstaršie má dokonca dvadsaťdva rokov. Naozaj som čakala dosť dlho. Tridsať rokov! Ale získala som potrebný odstup, získala som dostatočné skúsenosti, naučila som sa za to obdobie písať. Moje ostatné romány sa na rozdiel od týchto dvoch neprekladajú, tak to asi má nejakú výpovednú hodnotu, čakanie stálo za to. Ak by som Mazl Tov napísala pred dvadsiatimi rokmi, bol by to úplne iný text. Druhým dôvodom, prečo som sa tieto skúsenosti rozhodla spracovať knižne, bola vlna antisemitizmu, ktorá sa zdvihla aj vokruhu mojich známych kolegov. Šokovala ma, cítila som, že stým musím niečo robiť. Uvedomujem si, že situácia na Blízkom východe je náročná, ale antisemitizmus je slepý.
Knižné spracovanie bolo teda vaším dlhodobým zámerom alebo to podnietil až antisemitizmus, ktorý sa začal objavovať vo vašom okolí?
Antisemitizmus nebol síce hlavným dôvodom, prečo som tieto knihy napísala, ale cítila som naliehavú potrebu písať aj osvojej osobnej skúsenosti, priblížiť ju ostatným, konfrontovať ňou „reči oŽidoch“. Neznamená to však, že sa na Židov pozerám nekriticky. Rovnako je to aj vknihách; ak sa mi na ich spôsobe života niečo nepáči, komentujem to. Zvlášť pri Chasidoch. Ale keď počujem, že sa do nich niekto naváža, mám zimomriavky. Nezabúdajme, že vzápadnej Európe sme mali vposledných rokoch niekoľko útokov islamských radikálov. Väčšina zavraždených karikaturistov vCharlie Hebdo mala židovský pôvod. Rovnako vBruseli, kde zomrelo päť ľudí pri útoku na židovské múzeum. Vôbec sa to nestalo dávno, cítila som, že otom musím písať. Aukazuje sa, že Mazl Tov má vsebe niečo, čo prispieva kpochopeniu Židov židovstva. Kniha sa ešte stále prekladá, ľudia ju čítajú, onedlho vyjde aj vUkrajine.
Keď ste sa po tých tridsiatich rokoch rozhodli príbeh spísať, vychádzali ste len zo svojich spomienok alebo ste si včase pôsobenia vtejto rodine robili poznámky?
Pri písaní stakým časovým odstupom sa nemôžete spoliehať len na svoju pamäť, musíte ju zrekonštruovať. Obrátite sa na svoje denníky poznámky, na dobovú korešpondenciu – zvykli sme si písať veľa listov – kontaktujete ďalších ľudí, ktorých poznáte ztoho obdobia, narábate skľúčovými aspektmi príbehu, udalostí postáv. Napríklad pri vytváraní postavy otca Schneidra som vychádzala ztoho, že vreálnom živote mal akúsi zvláštnu neurózu: stále rozprával vtipy, vyrovnával sa tak so spoločnosťou, snažil sa tak získať sympatie. Keď som rekonštruovala jeho charakter, najprv som si spomenula na to, že stále hovoril vtipy, potom na to, že tie vtipy boli zvyčajne strašné – často sa na nich smial len on. Najviac si pamätáme veci, ktoré nás hlboko zasiahli, otých sa píše ľahko. Nikdy nezabudnem, ako som prvýkrát videla, že mali dve identické kuchyne; jednu na mäso, druhú na zvyšok. Ծ Minjan sa dokonca dočítate, že vniektorých rodinách sú aj tri identické kuchyne, jedna slúži len na Pesach. Nosím vsebe mnoho príbehov otom, ako sa Židia vmojom okolí držia svojich tradícií, ortodoxia je pre nich jediná záruka, že neasimilujú. Mám známeho, ktorý vždy na šabat prelepí svetlo vchladničke, iní znej radšej rovno vyberú žiarovku. Ďalší zo zážitkov, na ktoré si dobre pamätám, je školský výlet Jakova (starší brat Elziry). Každá moderne ortodoxná židovská škola organizuje cesty do Domu Anny Frankovej vAmsterdame. Jakov sa na tomto výlete odpojil od skupiny kúpil si balík prezervatívov. To sú momenty, na ktoré nikdy nezabudnem ktoré som použila pri rekonštrukcii spomienok.
Otec Schneider nie je jediná postava, ktorá vo vašich knihách nadmerne žartuje. Všimla som si to aj pri čítaní Minjanu. Je to typická židovská črta?
Čiastočne. Myslím si, že je to spôsobené aj tým, že nie sú zvyknutí na komunikáciu sľuďmi mimo svojej komunity. Keď sa snimi rozprávajú, používajú vtipy na to, aby sa vyhli tabuizovaným témam. Ako príklad uvediem veľké množstvo vtipov osvokrách. Napadá mi jeden, ktorý je pomerne univerzálny. Muž príde krabínovi hovorí: „Rabín, ja nechcem umrieť, chcem žiť naveky.“ Arabín mu odpovedá: „Tak sa musíš oženiť.“ Muž nechápe. „Prečo by som sa mal oženiť? Budem potom žiť naveky?“ – „Nie, len si to už nebudeš priať.“
Sú židovské vtipy, ktoré dokážu pochopiť iba oni?
Pravdepodobne áno, ale sú to vtipy postavené na kódoch Tóry Talmudu. Sú to interné vtipy pre zasvätených ja nie som jedným znich. VBelgicku hovoríme, že humor je smútok obrátený hore nohami. Židia si vo svojich dejinách nesú toľko smútku utrpenia, že my, ľudia zvonku, to nevieme obsiahnuť. Potom, samozrejme, nedokážeme ani pochopiť hĺbku niektorých ich vtipov.
Ծ Minjan porovnávate židovskú kultúru raz ku komunizmu, potom kmonarchii. Píšete, že okrem židovskej komunity žiadna iná tak nevyniká vo vymýšľaní zamestnaní pre ľudí, ktorí by si inak len ťažko našli prácu. Popisujete to na príklade inšpektora rabinátu, ktorý dohliada na prípravu kóšer jedál, čo prirovnávate knávštevám komunistických krajín, kde ste sa stretli so ženami, ktorých jedinou úlohou bolo obsluhovanie hotelového výťahu. Dá sa židovská spoločnosť porovnávať skomunistickou? Nie je to provokácia?
Myslím, že sa to dá. Hovoríme omalej, uzatvorenej komunite, ktorá sa nechce otvoriť ostatným. Musí si preto vytvárať pracovné príležitosti, panuje vnej veľmi silná solidarita. Tu treba povedať, že vantverpskej komunite sa postupne zvyšuje chudoba. Odchádzajú znej prevažne moderne ortodoxné rodiny ako Schneidrovci, ktoré väčšinou patria ktým bohatším, rozpadá sa tak obchodná tradícia spojená so spracovaním diamantov. Na druhej strane je tam množstvo chasidských rodín, ktoré sa neustále rozrastajú, sú mnohodetné, často nedovzdelané – ženy prestávajú chodiť do školy už vpubertálnom veku, aby sa starali orodiny. Ak chcú prežiť, musia sa navzájom zamestnávať. Výsledkom je, že ak chcete nakúpiť vkóšer potravinách alebo sa najesť vkóšer reštaurácii, vyjde vás to draho. Nie preto, že by ich ingrediencie boli drahé, ale preto, že tým zaplatíte celý rad ľudí, ktorí pracovali na príprave finálneho produktu. Odchod bohatej vrstvy rozrastanie tej chudobnej postupne spôsobuje kolaps.
Zároveň tam však vidíte podobnosť aj smonarchiou, presnejšie skráľovskými rodinami.
Vžidovských rodinách stále funguje systém dohodnutých manželstiev. Rodičia sa snažia pre svoje deti zabezpečiť čo najvýhodnejšie partnerstvo, hľadia pritom na ekonomické aspekty, na prestíž tej-ktorej rodiny podobne. Vmoderne ortodoxných rodinách však budúca nevesta môže vyjadriť nesúhlas rodičia musia hľadať ďalej. Podobne to funguje aj vkráľovských rodinách. Takisto tam hovoríme omalých uzavretých komunitách, ktoré nemajú radi „votrelcov“, preto preferujú dohodnuté manželstvá dodržiavanie pravidiel. Pozrite sa, čo sa stalo sMeghan Harrym.
Ako vnímate tieto témy vkontexte aktuálneho konfliktu, ktorý vypukol po útoku Hamasu na Izrael?
Odvtedy sa zmenil svet; aj vAntverpách. Antisemitizmus je všade. Ľudia nevnímajú žiadne rozdiely medzi judaizmom, Izraelom, Izraelčanmi, izraelskou vládou atď. Ortodoxní Židia sú síce minoritou, ale sú veľmi viditeľní, takže vuliciach si toho odpykajú najviac. Neviem, či by sme vtejto situácii mali viac vzdelávať ožidovských tradíciách, vnímam to skôr širšie – svet bude lepší, ak sa budeme väčšmi zaujímať oľudí okolo nás. Ako jednotlivci nemôžeme zmeniť geopolitické pohyby moci, ale ako ľudské bytosti môžeme v našom malom svete urobiť zmenu tým, že prejavíme zvedavosť a záujem o tých, ktorých nepoznáme.
Margot Vanderstraeten (1967)
Flámska novinárka spisovateľka. Venuje sa otázkam detskej traumy, jej vplyvu na život dospelého človeka či marginalizovaných komunít. Na Slovensku ju však poznáme vďaka českým prekladom Radky Smejkalovej, ktoré priniesli knihy venované životu ortodoxných chasidských Židov vAntverpách: Mazl Tov Minjan. Vseptembri 2023 vystúpila aj na Festivale súčasnej literatúry LiKE vKošiciach.
Foto: Tibor Czitó
