Rozhovor Daniely Balážovejslaureátkou Ceny Anasoft litera 2021 aCeny René 2021 Barborou Hrínovou
Porota prestížnej literárnej súťaže Anasoft litera to mala tento rok pri konečnom výbere ťažké. Ovíťazke Barbore Hrínovej ajej debute Դǰž napokon rozhodla „zvýšená autorská vnímavosť aschopnosť zosilňovať – dúfajme – aj čitateľskú citlivosť“.
Začnime koncoročne. Aký bol pre vás tento rok? Ako hodnotítedosah pandémie na literatúru akultúru?
Ako autorka vnímam obmedzenie podnetov acelkové stíšenie aspomalenie spoločnosti ako stimulujúce pre tvorbu. Myslím si, že pre literatúru bolo posledné obdobie prajné. Jar aleto boli navyše priaznivé aj pre podujatia, ja som si celkom užívala besedy vrámci ALU (Anasoft litera uvádza) – navštívila som viaceré pekné mestá na Slovensku astretla zaujímavých ľudí. Na VŠMU sme už vprvej vlne pandémie prešli na učenie online, takže návrat kdištančnej výuke ma nezaskočil. Keďže na katedre scenáristiky adramaturgie sa zaoberáme predovšetkým prípravou textov, môže to pohodlne takto fungovať, oveľa horšie sú na tom výrobné ateliéry, ako aj celé odvetvia umenia, ktoré priamo závisia od realizácie pred divákmi...
Váš debut Դǰž naznačuje, že máte zmysel pre humor. Pobavili vás aj reakcie po jeho vydaní?
Ani nie. Asi som mala šťastie na veľmi vnímavých recenzentov a recenzentky, ktorých knižka oslovila apochopili ju približne tak, ako som zamýšľala. Zvlášť po diskusii LQ, ktorá býva často veľmi kritická aԴǰž znej vyšli dobre, zo mňa opadlo prvotné dosť veľké napätie. Shumorom som sledovala skôr dianie pred vydaním knižky, keď v marci vypukla pandémia ana chvíľu sa zdalo, že zaniknúť môže nielen knižný trh, ale aj celý svet, ako sme naň boli zvyknutí. Hovorila som si, že ja už asi naozaj nikdy nedebutujem aže som svoju neistotu preniesla do celospoločenského kolapsu. Bola som veľmi rada, že sa napokon situácia ustálila amohli sme knižku uviesť, dokonca naživo, vkrátkej etape letného uvoľnenia.
Svoje postavy ste vo viacerých rozhovoroch charakterizovali ako večných hľadačov. Patríte knim aj vy, keďže človek je tvor večne nespokojný?
Vpoviedkach mi nešlo ani tak ozobrazenie večnej nespokojnosti, pretože tou naozaj trpíme priebežne asi všetci, ale skôr o hľadačstvo, ktoré je typické len pre istý typ postáv. Že sa niekto nevie dlhšie ustáliť, nájsť svoje miesto vo svete. Súvisí to sinakosťou, stým, že moje postavy narážajú na stereotypy aneprijatie v spoločnosti. Nájsť šťastie, lásku alebo hoci aj pracovné miesto im potom trvá dlhšie. Nejde tu však len okonfrontáciu so spoločnosťou, je to spôsobené aj ich vnútornou nestálosťou, neistotou, možno komplikovanosťou. Vtomto zmysle „jednorožce“ určite odrážajú časti mňa samej. Niekedy zvyknem oveciach príliš dlho rozmýšľať, pochybovať. Ale nevnímam to ako negatívnu črtu. Mne sú sympatickí ľudia, ktorí sa nezabývali vnejakom vopred a definitívne osvojenom svetonázore, filozofii alebo príslušnosti ksociálnej skupine, ale neustále svoj názor korigujú podľa toho, čo vidia okolo seba. Veční hľadači sú pre mňa aj tí, ktorí sa nezabarikádovali vosvojich istotách a presvedčeniach, ale sú otvorení novému.
Vaše poviedky pôsobia ako príbehy bežných tridsiatnikov spracované citlivou pozorovateľkou. Boli pre vás inšpiráciou konkrétni ľudia?
Áno, pri písaní ma väčšinou inšpiruje realita, nesprostredkovaný zážitok. Považujem to vniečom za nenahraditeľné ajedinečné, je to však len môj koncept aniekoho môže inšpirovať, naopak, svet médií alebo literatúry. Predobrazy postáv vmojich poviedkach pochádzajú zmôjho okolia, ale nikdy ich nezobrazujem jedna kjednej alebo priamočiaro. Myslím, že vživotoch tých reálnych ľudí sa udialo aj veľa iného, ako sa deje vmojich textoch. Ja si vyberám len to, čo mi zapadá do témy, oktorej rozmýšľam. Vprípade ԴǰžDZ to boli variácie na témy samoty, neistoty, inakosti. Amala som obdobie, keď som, napriek tomu, že som zBratislavy, žila v podnájmoch atam sa prirodzene stretnete so vzorkou ľudí, ktorí sa ešte neustálili asú vakomsi prechodovom štádiu života. To ma na nich, ale aj na sebe vobdobí písania knižky fascinovalo.
Čím vás priťahovala inakosť a jej vnímanie spoločnosťou?
Inakosť sa vԴǰždz vyskytuje vodvoch rovinách; jedna je doslovná, zdefinície, kam patria postavy zLGBTI+ komunity, adruhá je univerzálna, všeľudská, veď napokon každý človek je menšina sám osebe. Nechcela som na postavách zdôrazňovať moment ich sexuálnej identity či vonkajškovej odlišnosti, pretože si myslím, že takíto ľudia sú súčasťou každodennosti avničom podstatnom sa od väčšiny nelíšia. Skôr ma zaujímala airitovala ich spoločenská percepcia, ktorá často aj na malú odchýlku od normy reaguje veľmi odmietavo akriticky. Chcela som vpoviedkach vytvoriť priestor, vktorom by sme sa mohli aj na „odlišné postavy“ či rôzne nedostatky pozrieť trochu ľudskejšie.
Ako dlho zrelo rozhodnutie vydať zbierku poviedok?
Zbierku poviedok som chcela vydať už veľmi dávno, ale po skončení vysokej školy mi akosi chýbalo vnútorné ustálenie amožno aj odvaha nasmerovať všetko tam, kde ma to lákalo najväčšmi. Nutnosť uživiť sa otestovala moje prvotné idealistické zámery. Písala som scenáre pre televízie, pracovala som na dokumentárnych projektoch azámer napísať knižku zostával dlhšie len vteoretickej rovine. KԴǰždz som mala veľa poznámok aj širší súbor postáv, ktorý sa napokon podľa potrieb celku okresal. Veľa som onich rozmýšľala aj pochybovala aveľa škrtala. Keď si už sadnem kpočítaču, mám väčšinou dve verzie textu vymyslené aj zavrhnuté vo svojej hlave. Takže to bola pomerne dlhá cesta, ale som rada, že sa mi napokon podarilo obmedziť vnútorné monológy adostať sa k písaniu.
Դǰž prekračujú hranice Slovenska. Bonymu začína byť vjednej chvíli jasné, že „kým si nájde partnerku, spozná aspoň Vyšehradskú štvorku“, Alica sa pri pobyte vGruzínsku obáva, aby poprisahaní na Bohorodičku opár hodín nemusela prisahať na fotografiu Maa... Do akej miery vás inšpiruje svet?
Cestovanie je prirodzene inšpiratívne vo svojej podstate, je úplne jedno, či idem na výlet do Skalice alebo na druhý koniec sveta. Strávila som dlhší čas vGruzínsku avUSA aoba pobyty mi priniesli veľa zážitkov apozorovaní, ale aj iný pohľad na domácu kultúru. Inde ako na Slovensku by som už žiť nechcela. Myslím si, že ani tu doma nie je svet len taký náš, domáci, ale prostredníctvom internetu astyku so zahraničím sa veľmi rozšíril aobohatil. Ale aj skomplikoval. Takmer každý nosí vsmartfóne a vo svojej hlave takú malú „globálnu dedinu“ akonfrontuje sa sňou. Svet za hranicami Slovenska ma teda inšpiruje do tej miery ako svet doma – hľadám vňom situácie apodnety, ktoré zobrazia moje postavy vzaujímavom svetle.
Bolo zámerom nedržať postavy len v Karpatskej kotline, v jednom regióne či len v meste?
Čiastočne je cestovanie prirodzený životný štýl mojich postáv, generácie tzv. mileniálov. Takže som ani neuvažovala otom, ako ich udržať vnejakom jednom, limitovanom priestore. Zrejme ma baví skúmať tie isté témy vrôznych prostrediach. Moja ženská postava na Kaukaze sa mi zdá vniečom rovnako osamelá astratená vspoločnosti ako starenka vo východoslovenskej dedine. Chcela som však zobraziť toto novodobé „nomádstvo“ nielen zpohľadu „večných hľadačov“, ale aj zhľadiska ich rodičov aešte starších. Vpoviedke Klebeta sa prelínajú osudy starnúcej aešte staršej ženy, ktorých potomkovia sú rozlezení po svete aony ich životnému štýlu nerozumejú. Cítia sa osamelé na svoj vlastný spôsob.
Máte vysoko nastavenú latku. Čo pre vás ako autorku debutu znamená získanie Ceny Anasoft litera 2021?
Pri odovzdávaní ceny som povedala, že som to vôbec nečakala, pretože viem, ako to vyzerá zvonku. Že je to debut ačasť spoločnosti to vníma ako „veľké prekvapenie“. Ja som však počas roka vnímala recenzie apozitívnu diskusiu okolo knižky, ktorá mi dávala dôvod na isté príjemné tušenie. Ale bola som, samozrejme, skeptická. Veľmi ma potešilo zdôvodnenie poroty, prečo mi tú cenu udelili, vktorom úplne presne vystihli, očo mi vԴǰždz išlo, ešte pred tým, než som začala písať. Určite je to pre mňa aj záväzok, ale nepociťujem to ako nepríjemný tlak. Ocenenie vnímam skôr ako radosť a motiváciu, ku ktorej sa môžem vracať pri recidívach neistoty apochybovania.
Podľa poroty vnajužšom výbere skončila „silná, kvalitatívne vyrovnaná trojka“. Koho ste tipovali na víťaza?
Mojimi favoritmi boli Richard Pupala aJana Juráňová. Rišo pre jeho symbiózu dokonalej poviedkovej formy acitu, ktorý vložil do svojich poviedok. Prečítala som všetky jeho tri knižky avždy to bol pre mňa zážitok. Ponorenie sa do sveta, ktorý je vkulisách obyčajnej všednosti veľmi intenzívny, až existenciálny. Jana Juráňová aj vo svojom románe ԾčǻԾ veľmi zaujímavo konfrontuje spoločenské stereotypy anasvecuje situácie slabších. Najmä prvá časť knižky oosemdesiatničke Ľudmile, nachádzajúcej dočasný azyl na chodbách nemocnice, je napísaná skvele. Prečítala som takmer všetky knižky z „desiatky“ avkaždej bolo pre mňa niečo silné azaujímavé.
Zpoviedky é by mal vzniknúť film. Vakom štádiu je jeho príprava? Rátali ste pri písaní poviedok stým, že by sa mohli pretaviť do filmového scenára?
Tento projekt má veľmi dlhú históriu. Scenár začal vznikať ešte pred knižkou, zrovnakého materiálu. Napísali sme skamarátkou, tiež scenáristkou, námet na desaťdielny televízny seriál ajednu časť sme neskôr rozpísali do podoby filmového scenára. Ja som rovnakú tému paralelne rozpísala do podoby poviedky. Vznik filmu je však veľmi komplexný azdĺhavý proces, ktorí závisí od mnohých ľudí, premenných, ale aj od šťastia. Zdalo sa, že sa to vyvíja sľubne, ale došlo kzmene produkčnej spoločnosti, atak sa celý proces nastavil od začiatku. Ale to hlavné – scenár – už máme ateraz čakáme na vyhodnotenie Audiovizuálneho fondu, či nám dá zelenú aposunie nás ďalej. Ale vo všeobecnosti nepíšem prózu súčelom, žeby znej mal vzniknúť film. Na literatúre si cením aj oveľa väčšiu nezávislosť ako pri filme akratšiu cestu krealizácii.
Aké sú vaše plány do budúcnosti? Čo je námetom novej prózy, ktorú pripravujete?
Moje plány sa týkajú aj zdravia avenovania väčšej pozornosti životu ako takému. A áno, pracujem na dlhšej próze, ale ešte uvidím, či to bude nakoniec román alebo zbierka troch noviel. Spájajúcim motívom je jeden atypický muž, vzťah otca a dcéry, rodina, zvláštne malé spoločenstvá, ktoré utvárame. Ale nechcem prezrádzať viac, je to stále vprocese vzniku. Apo skončení pandémie, ak vniečo také môžeme dúfať, by som chcela oživiť aj niektoré svoje cestovateľské plány.
Barbora Hrínová (1984)
Vyštudovala Filmovú a televíznu fakultu VŠMU v Bratislave, kde je odbornou asistentkou vAteliéri scenáristickej tvorby. Absolvovala študijné a výskumné pobyty vGruzínsku av USA.
Je autorkou rozhlasových dokumentov, voblasti televíznej scenáristiky spolupracovala na niekoľkých seriáloch adokumentárnom cykle ʰá. Je ttrojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2008, 2017, 2018) a laureátkou Ceny Anasoft litera 2021 aCeny René 2021 za debut Դǰž.
Foto: Martina Juríčková