��������

Švédska spisovateľka Astrid Lindgrenová si počas 2. svetovej vojny písala denník, v ktorom podrobne zaznamenávala i dôležité politické a vojenské udalosti. Keď prídeme ku koncu augusta 1944, o Slovensku tam nič nie je, pritom tam komentuje s nádejou povstanie vo Varšave. Bolo SNP udalosťou, ktorá v reálnom čase zapadla v kontexte iných dôležitejších bitiek a správ o nich?

Príbeh Varšavského povstania a Slovenského národného povstania sa do značnej miery prekrýva v čase.  To, že v Švédsku vedeli, resp. si mohli prečítať o udalostiach vo Varšave a nie na Slovensku, vidím ako dôsledok viacerých faktorov. Jedným je osud Poliakov v druhej svetovej vojne –  veď na ich území vypukla európska časť konfliktu a následne sa ocitli v nezávideniahodnej situácii boja proti dvom nepriateľom – nacistickému Nemecku a Sovietskemu zväzu. Je preto pochopiteľné, že ich odbojové aktivity budili záujem v zahraničí.  Ďalším faktorom je aj schopnosť vnímania laického (rozumej nevojenského pohľadu) na prebiehajúce udalosti – aj dnes vnímame  mnohé vojnové udalosti selektívne a robíme  výber toho, čo sledujeme. To však neznamená, že by dané udalosti, ktoré primárne nesledujeme, mali menší význam ako tie, ktoré nás subjektívne zaujímajú. SNP rozhodne nezapadlo v kontexte významnejších bitiek, jednoducho, spisovateľku Lindgrenovú zaujímali viac udalosti v Poľsku a nie tie na území bývalého Československa. 

Do pomoci SNP sa napokon oficiálne zapojili aj Američania  a Briti. Aké bolo politické pozadie rozhodnutí pomôcť krajine, ktorá podľa dohôd z Jalty mala patriť do sovietskej sféry vplyvu?

Jedným z rozšírených mýtov spojených s počiatkami studenej vojny je ten, že v Jalte bolo Československo západnými Spojencami obetované.  Do istej miery to nadväzuje na mýtus o mníchovskej zrade z roku 1938. Realita však bola taká, že na Jalte sa o Československu takmer vôbec nerokovalo. Dlhoročný výskum historikov, ako je napríklad Vít Smetana, poukazuje na to, že sa Československo spomínalo skôr v kontexte vojnových operácií, a to v kontexte, že Sovieti informovali svojich spojencov o zamýšľanom postupe smerom na Československo. Vzhľadom na to, že vojská západných spojencov sa nachádzali ešte v západnej časti Európy, to bolo prijaté bez zásadnejšej diskusie – neznamená to však, že by predstavitelia Veľkej Británie, resp. USA, súhlasili so začlenením Československa do sovietskej sféry vplyvu. Ukážkou je aj nasadenie amerických a britských misií v SNP.  Hlavne pri amerických agentoch je ich početnosť zaujímavá a ukazuje, aký význam pripisovali nášmu územiu pre ich nasledujúce operácie. 

Akú úlohu v tom zohrávala medzištátna zmluva z roku 1943 medzi exilovou československou vládou a Sovietskym zväzom? 

Uzatvorenie tejto zmluvy medzi československými a sovietskymi predstaviteľmi je dôležitá nielen pre povojnový, ale aj vojnový vývoj. Jednak sa československí predstavitelia vyhli komplikovanej situácií, v ktorej sa ocitli poľskí predstavitelia po tom, ako vyvrcholil rozkol medzi nimi a predstaviteľmi ZSSR. Vzhľadom na rozsah sovietskych zločinov v Poľsku a voči jeho obyvateľom je poľský postoj pochopiteľný avšak zásadne skomplikoval ich pozíciu. Tejto situácii sa podarilo československým predstaviteľom nielen vyhnúť, ale do istej miery aj využiť (dočasne) zmluvu vo svoj prospech. Časť komunistických radikálov prestala koketovať s myšlienkou pripojenia časti československého územia k ZSSR a sústredila sa na spoločný boj, a to s cieľom obnovy republiky. Problémom bolo, že ich predstavy boli zásadne odlišné od predstáv demokratickej časti rezistencie a ZSSR sa rozhodlo ignorovať štvrtý bod spomínanej zmluvy, ktorý hovorí o zásade nemiešania sa do vnútorných záležitostí druhého štátu. Zmluva tak z krátkodobého hľadiska pomohla československej veci (spolupráca vetiev domácej rezistencie, kreovanie dôležitých jednotiek na východnom fronte), z dlhodobého hľadiska však komplikovala povojnové politické usporiadanie v Československu a predstavuje jeden z momentov, ktorý viedol ku komunistickému prevratu vo februári 1948.. 

Aký bol rozsah diplomatických a politických rokovaní o pomoci SNP medzi exilovou vládou a britskou vládou v Londýne? 

V súvislosti s podporou povstania situácia nebola taká lineárna a nedá sa sledovať len v diplomatickej rovine. Od roku 1939 britskí predstavitelia podporovali myšlienku ozbrojeného povstania v Československu. Nešlo však primárne o predstaviteľov britskej vlády, ale skôr britských tajných služieb. Najprv išlo o Sekciu D v rámci MI6, resp. MI(R) v rámci War Office a neskôr o spravodajcov z podstatne známejšej Special Operations Executive.  Práve ich cieľom bola spolupráca na príprave povstaní v Európe. V priebehu rokov však narážali na rôzne limity z československej, ale aj britskej strany (napr. neochota RAF poskytnúť lietadlá na operačné lety do Strednej Európy atď.). Zároveň sa často vo svojich plánoch dostávali do konfliktu s britskou Foreign Office, ktorá bola v priestore Strednej a Východnej Európy opatrnejšia vo svojich aktivitách ako spravodajci, a to hlavne vzhľadom na snahu o zachovanie kooperácie so ZSSR. 

Mali Briti kvalitné spravodajské informácie o stave príprav SNP? Vedeli, čo sa na Slovensku pred vypuknutím SNP deje? 

Briti mali pred vypuknutím SNP informácie primárne cez československé spravodajské kanály. Od jari 1944 pôsobil na slovenskom území kapitán Jaroslav Krátky (operácia Karas), ktorý poskytoval informácie zo slovenského územia a ešte v júni 1944 vysadení členovia operácie  Manganese. Tí však aktívne začali vysielať až po vypuknutí SNP.  Zároveň Briti získali informácie cez ďalšie spravodajské kanály – mali teda prehľad o tom, čo sa deje na slovenskom území, a o náladách obyvateľstva, ale o rozsahu a stave príprav SNP mali len minimálnu predstavu. Aj známa operácia Windproof mala pôvodne využiť slovenské územie na presun do Maďarska.

Aký reálny význam a dosah mala americká a britská misia?

V skutočnosti nešlo o britskú a americkú misiu, resp. nikdy tak tieto operácie neboli zamýšľané. Windproof (pôvodne Desford) mal pôsobiť v Maďarsku a Slovensko malo byť len nástupnou plochou. Na amerických spravodajcoch je ešte evidentnejšie, že nešlo o jednu misiu – napríklad už len tým, že časť skupín priletela v septembri a druhá v októbri. Takto sa operačné skupiny nenasadzovali. Zároveň dnes už vieme, že nešlo len o skupinu Dawes, ale napr. aj Houseboat. Ich nasadenie bolo v skutočnosti vyústením spolupráce medzi Office of Strategic Services (OSS) a československým II. odborom Ministerstva národnej obrany v Londýne, a to s cieľom preniknúť na československé územie. 

Po roku 1948 sa podiel západných veľmocí na pomoci SNP u nás vymazával z dejín. Ako sa uchovávala pamäť na ňu? 

Boj o pamäť odboja sa nezačala vo februári 1948, ale, dovolím si povedať, že ešte počas bojov druhej svetovej vojny. V období medzi rokmi 1945 – 1948 už prebiehal otvorený boj o charakter štátu a rovnako o to, akým spôsobom sa bude pripomínať odboj a jeho vrcholové činy, medzi ktoré SNP rozhodne patrí. Po februári 1948 sa zdôrazňovala úloha komunistov v odboji, ktorá nebola malá, ale určite nebola rozhodujúca, a zapojenie ďalších smerov rezistencie bolo znevažované alebo aspoň opomínané. V kontexte spomínania na Američanov je zaujímavé, že niekoľkí z tých, čo prežili, sa zúčastnili osláv SNP v roku 1964. Mohli sa zúčastniť, ale neumožnili im stáť na tribúne a aj samotní organizátori ich de facto ignorovali. Na záver však každý zo štyroch agentov, ktorí sa zúčastnili osláv, dostal Pamätnú medailu SNP a celá delegácia dostala jednu valašku. Z pamäti širšej verejnosti však ich zapojenie postupne vymizlo, resp. vzhľadom na charakter ich činnosti je namieste otázka, či sa o ich aktivitách širšia verejnosť vôbec dozvedela. Informácie o nich pretrvali vďaka spomienkam ich spolupracovníkov, ale aj dnes máme veľký problém presne zrekonštruovať ich činnosť. 

Ako sa SNP tematizovalo na západe v akademickej historiografickej spisbe – aj vzhľadom na obmedzené možnosti výskumu v archívoch za železnou oponou? Aj v súčasnosti nie je výnimkou, že – podobne ako v denníkoch od Lindgrenovej – v historických knihách o 2. svetovej vojne nenájdeme o SNP zmienky, resp. sú veľmi strohé. 

Problematika poznania SNP v historiografickej spisbe v zahraničí je dlhodobým restom aj nás historikov. Problémom bola jednak spomínaná nedostupnosť archívov, ale aj jazyková bariéra značnej časti výskumníkov, ktorí sa venovali priestoru Strednej a Východnej Európy. Tento problém naďalej pretrváva, i keď pevne verím, že sa v nasledujúcich rokoch situácia zmení.  Dovolím si povedať, že spolupráca medzi historikmi, ktorí sa druhej svetovej vojne odborne venujú, je na dobrej ceste a už dnes máme možnosť vidieť jej výsledky vo viacerých európskych projektoch, ktoré sa venujú nie parciálnym a často nacionalistickým lokálnym výkladom dejín rezistencie, ale problematike odboja v európskom kontexte.  

Aké literárne, filmové či iné umelecké diela o SNP za posledných 80 rokov by ste ako historik odporučili dnešným mladým ľudom? 

Nie som historik umenia ani odborník na kinematografiu, preto bude táto odpoveď veľmi subjektívna. Osobne mám radšej dokumentárne filmy ako hrané historické filmy. V snahe poskytnúť divákovi čo najjednoduchší výklad udalosti sa v nich často zásadne mení historická realita a obhajuje sa to autorskou licenciou. To následne kriví pohľad širšej spoločnosti na dejiny, pretože nie každý si uvedomí rozsah spomínanej autorskej licencie. Preto mám radšej dokumentárne filmy – momentálne sa veľmi teším na film, ktorý pripravila Veronika Homolová-Tóthová. Vo svojom najnovšom diele sa venuje osudu francúzskej partizánky Elisabeth Blaho. Tá sa ako 18-ročná zapojila do bojov SNP a zaplatila sa to svojím životom.  Napriek tomu, že ja viac preferujem dokumenty, myslím si, že súčasné publikum si zaslúži aj popkultúrny film o SNP. Pred filmármi však stojí veľká výzva v tom, ako takúto komplikovanú  a vrstevnatú udalosť predstaviť divákovi a zároveň ju nedevalvovať a nedeformovať jej výklad. 

Foto: archív M. Poscha