ղľáԾ
Neúnavná šíriteľka českej aslovenskej literatúry v Rusku Nina Šuľginová patrí medzi prekladateľské legendy. Začiatkom roka jej odovzdali cenu Iluminátor, ktorú každoročne udeľuje revue Inostrannaja literatura za vynikajúcu prekladovú tvorbu avýskum zahraničnej literatúry.
Ruská tvár slovenskej literatúry
Hovorí ruská prekladateľka Nina ŠUĽGINOVÁ
Neúnavná šíriteľka českej aslovenskej literatúry v Rusku Nina Šuľginová patrí medzi prekladateľské legendy. Začiatkom roka jej odovzdali cenu Iluminátor, ktorú každoročne udeľuje revue Inostrannaja literatura za vynikajúcu prekladovú tvorbu avýskum zahraničnej literatúry.
– Cenu som dostala na Troch kráľov, ahoci bol vonku treskúci mráz, vduši ma hriali pocity radosti. Vpodstate som čakala, že mi cenu udelia skôr či neskôr, veď sčasopisom spolupracujem takmer štyridsať rokov. Ťažko porátať, koľko som toho preložila zčeskej aslovenskej prózy. Nie vždy sa podarilo dielo presadiť vknižnom vydavateľstve, ale na stránkach „Inostranky“ vmojom preklade vyšli Majstri Vincenta Šikulu, kapitoly zTisícročnej včely Petra Jaroša, Koniec hry Dušana Mitanu...
* Prirástol vám ksrdcu niektorý zo slovenských spisovateľov viac ako iní, ktorých dielo ste sprostredkovali ruským čitateľom?
– Samozrejme, že dielami uverejnenými v„Inostranke“ sa výpočet mojich prekladov nekončí. Spomeniem aspoň Feldekovho Van Stiphouta, Hykischov Čas majstrov, Proso A. Ferka, Slobodov Rozum, Detstvo Margity Figuli či Novely Alfonza Bednára. V90. rokoch, keď knižný trh nemal záujem o ,,vážnu“ literatúru, preložila som historicko-dobrodružný román Jozefa Nižnánskeho Čachtická pani (ruský názov Krvavá grófka). Kto zo slovenských autorov mi najviac prirástol ksrdcu? Pravdaže nezabudnuteľný Vinco Šikula. Jeho nečakaná smrť vzbudzuje vo mne dodnes hlboký zármutok. Prekladu Šikulových diel som venovala pätnásť rokov, jeho poviedkami Na koncertoch sa netlieska som vlastne začínala. Od roku 1969 sa stal pre mňa zosobnením Slovenska, jeho čistých, dobrých, prostých ľudí. Počas mojich ciest po krajine ma všade vítala prekrásna príroda, reč, vľúdnosť, dobroprajnosť, pohostinnosť... Aké bolo dojemné, keď mi nejaká vidiečanka rozprávala osvojich starostiach, o humne, kozičke, osvojom Bohu. Vtom čase sme boli na rozdiel od Slovákov takmer všetci ateisti, no vždy mi boli blízki tí, čo úprimne verili, hoci aj nosili stranícku legitimáciu. Viera sa na Slovensku nedá geneticky vykoreniť. Aja ako rodená ekumenička som sa priatelila skatolíkmi aj sevanjelikmi amojou najlepšou priateľkou bola baptistka Ružena Dvořáková-Žiaranová, špičková prekladateľka ruskej literatúry. Musím spomenúť ešte jednu črtu slovenských spisovateľov, ktorých som prekladala: všetci sa stali mojimi priateľmi. Vedeli sme ohocičom bez zábran hovoriť – ato pomáhalo nášmu duchovnému zblíženiu, a bez neho adekvátny preklad nie je možný. Pri preklade znamenajú blízke osobné kontakty veľmi veľa!
– Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Keď sa hovorí otrhu, ide predovšetkým o zisk. Nech by bol autor akokoľvek geniálny, pokiaľ „nemá meno“, vydavateľstvo sa oňho nebude zaujímať, lebo ho nepredá. Niekedy pomáha finančná podpora zo slovenskej strany. Vkus ruských čitateľov je rôznorodý, no náročný. Ťažko mu ulahodiť, tým viac, že dnes neexistujú cenzúrne prekážky, môže sa vydávať čokoľvek. Pre čitateľov je tu celá svetová literatúra. Ale stále hrá veľkú úlohu skúsenosť aenergia prekladateľa, schopného objaviť a presadiť kvalitné zahraničné dielo.
* VRusku poznajú vaše preklady vynikajúceho českého, či skôr európskeho románopisca Milana Kunderu. Aký je váš vnútorný dialóg sním? Bola to vždy cesta porozumenia, alebo ste spolu aj polemizovali?
– Milanovi Kunderovi som venovala 90. roky. Neznesiteľnú ľahkosť bytia som si prečítala vHolandsku a„nakazila“ som sa ním na mnohé roky, samozrejme, že sjeho súhlasom. Prekladať som ho začala najprv „do zásuvky“ spredstavou, že raz vydám aspoň túto jeho knihu, ktorá mnou tak otriasla. Na začiatku 90. rokov ojej publikácii nemohlo byť ani reči, ale vInostranke mi navrhli, aby som preložila Ž. Milan sa oboznámil smojím prekladom aponúkol mi výhradné práva. Takto som postupne preložila sedem jeho románov, vrátane francúzskeho Ignorance. Teraz ma čaká chronologicky druhý román Život není zde... Aký je môj vnútorný dialóg sKunderom? Pokiaľ ide o jeho umeleckú poetiku, štýl, filozoficko-svetonázorovú, etickú aestetickú platformu – je to absolútne môj spisovateľ, ináč by som ho nemohla tak dlho aoddane prekladať. No niekedy je pre mňa ťažké vyjadriť po rusky erotickú otvorenosť niektorých pasáží. Často je problém zakomponovať ich do ruskej literárnej tradície, ktorá je dosť puritánska. Veď napríklad Nabokov svoju Lolitu neprekladal, ale nanovo po rusky napísal, zohľadňujúc tieto obmedzenia. Treba hľadať slová, niekedy priam eufemizmy a prekonať tradičné zábrany. No vcelku sMilanom Kunderom nachádzame spoločnú reč. Preklad z francúzskeho originálu sme sním robili „štvorručne“, veď ja som predovšetkým bohemistka aslovakistka, hoci som študovala aj francúzštinu. „Ruská tvár Kunderu“ – taký titulok bol nad rozhovorom, ktorý so mnou spravili vNemecku roku 2003, keď som tam bola na výstave svojej predčasne zosnulej dcéry – výtvarníčky Lýdie Šuľginovej.
– Robím pre slovenskú literatúru, čo je vmojich silách. Vroku 1998 vyšli v Družbe narodov poviedky V. Šikulu aR. Slobodu. Časopis Sovremennaja dramaturgia uverejnil roku 2004 drámu Evy Maliti-Fraňovej ň ٱľý. Preložila som aj jej druhú hru Jaskynná panna. Páči sa mi jej pohľad na súčasný svet ijeho originálne umelecko-absurdné stvárnenie vhrách. Na záver by som chcela popriať našim literatúram – slovenskej aruskej – aby si boli naďalej blízke, rozumeli si azaujímali sa jedna odruhú. Rada by som odovzdala štafetu mladým, nadaným slovakistom. Som vďačná slovenským literátom za všetko, čím ocenili moju prácu: bola to Cena Pavla Országa Hviezdoslava (1985), ale aj nesmierna pozornosť, priateľstvo a uznanie, ktorým nikdy nešetrili.
–e–
