ղľáԾ
Hovorí bulharský básnik aprekladateľ Dimitar STEFANOV
Dva prúdy bulharskej literatúry
Dimitar Stefanov (1932) je autorom vyše 30 básnických zbierok a najznámejším prekladateľom slovenskej literatúry do bulharčiny. Už roku 1971 prvýkrát získal Hviezdoslavovu cenu za preklad diel J. Horáka, F. Hečka, L. Novomeského aV. Mihálika aroku 1998 za preklad antológie 17 slovenských prozaikov Kôň vmesačnom svetle aza výber zOndrušovej poézie Snímanie zo zrkadla.
Koncom marca sa D. Stefanov ako zástupca bulharského PEN klubu zúčastnil na konferencii na tému Spisovateľ amoc vBudmericiach. Zároveň priniesol na Slovensko svoj „čerstvý“ preklad Šikulovho románu Ornament.
* Roku 1999 vyšiel vSofii vo vašom preklade Šikulov Pôstny menuet,teraz je to Ornament, chystáte sa prekladať aj jeho Veternú ružicu. Čím vás tak zaujalo dielo Vincenta Šikulu?
– Svojou bezprostrednosťou, autentickosťou avýrazným rozprávačským talentom. Rozpráva osvojom živote, živote svojho kraja aj celej slovenskej spoločnosti, aaj keď vychádza predovšetkým zosobného autentického zážitku, zažité domýšľa apovyšuje do premysleného literárneho tvaru. Svojou schopnosťou vnikať do hĺbky ľudskej duše, do hĺbky spoločenských udalostí sa vyrovná najlepším európskym spisovateľom. Dokáže napísať rozsiahlu trilógiu, ale aj keď píše dadaistickú báseň, cítiť zo všetkého prirodzenosť aautentickosť. Mám rád vliteratúre práve túto prirodzenosť, autentickosť zážitku, realitu povýšenú fantáziou do nového poznania.
*To sú teda črty, ktorými Šikula zaujal vás osobne. Ačím je zaujímavý pre bulharského čitateľa?
– Všetkým tým, očom som už hovoril. Jeho rozprávačský talent možno porovnať srozprávačským talentom Jordana Radičkova, ktorý má vbulharskej literatúre podobné postavenie ako Šikula vslovenskej. Ale kým Radičkovove príbehy sú poväčšine ladené groteskne, uŠikulu prevažuje cit, ktorý tvorí základ aj obsah ľudskej ispoločenskej solidárnosti. Je to výrazná odlišnosť Šikulových príbehov apráve tým je zaujímavý pre bulharského čitateľa. Pravda, Šikula je autor pre vnímavého čitateľa, ale ako hovorí veľký bulharský spisovateľ Atanas Dalčev, práve pre takého čitateľa treba prekladať knihy ziných literatúr. Aztakéhoto aspektu pristupujem aj ja pri výbere svojich prekladov zo slovenskej, ale aj českej literatúry.
*Len v90. rokoch ste znašej literatúry preložili dvanásť diel, medzi nimi Rúfusovu, Smrekovu aRichterovu poéziu, Vilikovského, Jarošove aBlažkovej prózy adve básnické antológie. Kedy vlastne vznikol váš záujem oprekladanie zo slovenskej literatúry?
– Ešte počas štúdia bohemistiky na začiatku päťdesiatych rokov vPrahe. Absolvoval som aj prednášky zo slovenčiny azaujala ma svojou mäkkosťou avýrazovou rozmanitosťou. Po ukončení štúdia anávrate do Sofie som sa začal zaujímať aj oto, čo nové vychádza na Slovensku. Tak sa mi dostal do rúk román Jozefa Horáka Šٲ. Dostal vtedy štátnu cenu, atak som sa na podnet bulharského vydavateľa pustil do jeho prekladu. Je to príbeh zbaníckeho prostredia, mal som preto problémy sodbornou terminológiou vbulharčine. Poradili mi, aby som sa obrátil na korešpondenta tlačovej agentúry vRodopoch – Jordana Radičkova. Spolu sme vytvorili banícke termíny vbulharčine, ktoré som použil pri prekladaní románu. Potom som dostal ponuku preložiť Hečkovo Červené víno. Keďže som mal nastúpiť základnú vojenskú službu, mal som na preklad 700-stranového románu len niekoľko mesiacov. Ale stihol som to – strhol ma tento skvelý román, azároveň sa mi podarilo dosť hlboko sa ponoriť do slovenčiny, jej slovného aobrazového bohatstva. Popri češtine som začal prekladať aj zo slovenčiny. Prvýkrát som prišiel na Slovensko roku 1961 astretol som tu mnohých skvelých ľudí, najmä mladých básnikov – Feldeka, Mihalkoviča, Stacha. V70. rokov som vydal antológiu slovenskej poézie básnikov trnavskej skupiny aďalších ztejto generácie. VBulharsku ju veľmi dobre prijali.
*Ako posudzujete situáciu vsúčasnej bulharskej literatúre?
– Ako dosť neprehľadnú. Pokiaľ ide opoéziu, vychádza ročne 600 – 800 nových básnických zbierok – predtým to bolo 60 – 80 zbierok. Kritici si kladú otázku: Kto to prečíta, akníhkupci zasa: Kto si to kúpi? Popritom kvalita poézie sa nezvýšila, stále je to ročne okolo dvadsať dobrých zbierok, päť výborných ajedna–dve prečnievajú apôsobia objavne. Spoločenské zmeny zo začiatku 90. rokov mali vplyv aj na spisovateľskú organizáciu. Vzniklo Združenie spisovateľov, okolo ktorého sa sústreďuje zväčša mladšia generácia, apodporuje rôzne postmoderné prúdy aaktivity. Zväz spisovateľov zasa skôr pokračuje vdoterajších literárnych tradíciách, pokúša sa udržať kontinuitu vliteratúre, stavia na osvedčených menách ahodnotách. Tieto dve tendencie sa usilujú (niekedy aj nie) o vzájomnú symbiózu. Všeobecne sa očakáva, že diela, ktoré zachytia dramatickosť aj tragickosť súčasnosti sjej zbohatlíkmi, rozkrádačmi národného bohatstva, rôznymi mafiánmi, ešte len vzniknú. Av bulharskej literatúre chýba aj snaha zachytiť „osudovosť“ ľudského údelu.
*Popri prekladaní sa venujete aj vlastnej tvorbe?
– Vlani mi vyšiel výber poézie aesejistiky pod názvom Prečo sneh? (Za što sneg?). Predstavuje pokračovanie vmojej básnickej ceste, ktorú som nastúpil v80. rokoch akritika ju charakterizovala ako „osudovú poéziu“, vťahujúcu do svojho centra človeka vcelej jeho osudovej rozpornosti. Knihu dobre prijala kritika ičitatelia azískala aj výročnú cenu Zväzu bulharských spisovateľov.
* Ktorého ďalšieho slovenského autora sa okrem Šikulu sa chystáte vnasledujúcom období prekladať?
– Chcem preložiť niektoré básne Ľubomíra Feldeka do antológie Jantárový svet azároveň sa púšťam do prekladu jeho originálnej adodnes veľmi inšpiratívne pôsobiacej poézie z80. rokov, ktorá určite zaujme bulharského čitateľa. Výber chcem nazvať Pravda skrásnymi dlhými nohami. Mám, samozrejme, aj ďalšie plány. Práve dobrá spolupráca sLiterárnym informačným centrom pri realizácii mojich prekladateľských projektov zo slovenskej literatúry ma povzbudzuje pokračovať vpribližovaní vašej literatúry bulharskému čitateľovi.
Pripravil Anton Baláž
