ղľáԾ
FANTÁZIA JE ELIXÍR ŽIVOTA
Rozhovor sIvanom Englerom
KR: Vpodnadpise vašej knihy čítame, že je to autobiografické, politicko-historické rozprávanie slovenského lekára emigranta. Máme si to vysvetliť tak, že osobné aspoločenské vo vašom rozprávaní tvorí jednotný celok?
I. E.: Ako lekár som zástancom jednoty tela aduše, vonkajšieho avnútorného „prostredia“. Pri liečbe sa musí rešpektovať zásada „Osvietených pánov bratov Majstrov“, že všetko so všetkým súvisí anavzájom sa ovplyvňuje. Ľudský osud závisí od stavu spoločnosti, ako aj dejiny národov sú závislé od myslenia, skutkov občanov aod konania más asusedov.
KR: Osudy emigrantov boli asú rozličné. Ako vidíte pri spätnom pohľade svoj život? Stotožňujete sa shrdinom knihy lekárom Wernerom? Aké miesto ste vknihe určili literárnej fikcii?
I. E.: Citujem rímskeho cisára Marca Aurélia. Rozmýšľal na brehoch Váhu aHrona ozmysle života. Osobne mi bolo dožičené prežiť sedem pestrých životov (7 je mystické číslo). Opísal som ich vo svojich knihách „Zlatá klietka“, „Nemocnica pri moste lásky“, „Pieseň vtáka ohniváka“ a „Doktor, ten Slovák“, ktorý hľadal ostrov poslednej blaženosti. Rozprávam otom, že shrdinami sa ťažko dá stotožniť, alebo ich jednoducho „odsúdiť“. Podľa toho ani vmojom rozprávaní nemožno oddeliť skutočnosť od fikcie. Fakty nám umožňujú lepšie sa poznať afantázia je elixír života.
KR: Zvášho rozprávania vyplýva, že proti uzavretosti sa vám páči voľnosť. Ako savám ztohto hľadiska vidí dnešné Slovensko?
I. E.: Človek ispoločnosť bez slobody vegetujú adegenerujú. Preto by som nemohol anemôžem žiť včiernej, červenej alebo hnedej diktatúre, aj keby to bola „zlatá klietka“. Demokratickú slobodu si však mnohí pletú sanarchiou alebo skonzumom. Slovensko leží na neuralgickom bode Európy aod pradávna malo neľahký osud. Chcem domácim aj zahraničným čitateľom cez osud acharakter jednotlivcov sprístupniť celok aprostredie. Slovenky sú krásne dievčatá, Slováci milovníci avmnohom majstri. Podľa mňa sú to vpodstate fantasti arojkovia, tak ako ja, anijakí diplomati. Pradávny sen osamostatnosti Slovenska sa splnil. Túto jedinečnú dejinnú príležitosť treba využiť, vyžaduje to však aktívnosť, činy, morálku každého jednotlivca avšetkých skupín.
KR: Vaša kniha končí slovami: „Cieľom je naša cesta životom“. Je človek dobre pripravený na túto cestu?
I. E.: Keby bol človek alebo národ dobre pripravený na životnú cestu, nebolo by utrpenia. Pre svoju knihu som si zvolil motto: „Usmievaj sa, Slováčisko, lebo môže byť aj horšie! Ja som sa usmieval abolo horšie.“
Zhováral sa P. Andruška
(In: Knižná revue, roč. V, 26. 4. 1995, č. 7, s. 4.)
