ղľáԾ
Na naše anketové otázky odpovedá básnik Pavol GARAN, ktorý za svoj knižný debut, zbierku Smrť zahroteným prstom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007) získal Prémiu Ceny Ivana Kraska 2007.
ČÍM ŽIJE LITERATÚRA
Na naše anketové otázky odpovedá básnik Pavol GARAN, ktorý za svoj knižný debut, zbierku Smrť zahroteným prstom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007) získal Prémiu Ceny Ivana Kraska 2007.
– Ak dovolíte zjednoduším si vašu otázku len na oblasť poézie, ktorej peripetie vnímam intenzívnejšie aosobnejšie. Ak ostanem verný nadhodenej metafore, tak je slovenská poézia skôr súostrovím husto zaľudneným robinsonmi každého druhu aveku, ktorí si ponad vodu ešte závidia lepšiu klímu agýčovejší západ slnka, namiesto toho, aby si vykasali nohavice aprešli na pevninu. Dosť je tu, pravda, verbálneho smogu, že našinec nerozozná básnika od rapera, ale vyplatí sa vňom hľadať svojho čitateľa. Určite viac ako zasklievať oceán správami vo fľašiach, či vyčkávať záchrannú milionársku jachtu.
– Budem veľmi konkrétny. Chýba mi viac literatúry na televíznej obrazovke. Azda to nebude vyzerať tak, že blúznim zhorúčky, ale jedna diskusná relácia smožnosťou elektronického/telefonického vstupu do debaty raz za mesiac by možno stála za pokus. Alebo obnovenie Nedeľnej chvíľky poézie – smladými, sviežimi ľuďmi asúčasnou, živou poéziou. To by som bral. Veď čo stými laureátmi Hviezdoslavových Kubínov? Nie všetci idú študovať herectvo. Aj tí majú byť len taký ostrov pre seba?
Ešte kceste od tvorby kpríjemcom. Ako si mám vysvetliť, že isté veľké kníhkupectvo, veľkej siete kníhkupectiev, vo veľkom meste nevezme do predaja zbierku básní Paľa Hudáka, hoci je to laureát niekoľkých literárnych cien aurčite jeden znajvierohodnejších, najautentickejších anajpozoruhodnejších súčasných lyrikov? Mnohému by pomohla výmena nekompetentných ľudí.
