ղľáԾ
Rozhovor sbásnikom, prozaikom, publicistom aprekladateľom Mariánom Hatalom
Jitka Rožňová
Literatúra je preňho hrou. Sofistikovanou, autentickou hrou, vktorej sa nestráca zmysel. Práve naopak, preniká na povrch, zhmotňuje sa vo veršoch, vpríbehoch – vslovách. Marián Hatala to snimi vie. Apresviedča otom aj vo svojej najnovšej knihe – zbierke fejtónov Sviatočne obyčajné dni.
Autorsky sa prezentujete vrôznych lyrických, epických ipublicistických žánroch – píšete básne, aforizmy, poviedky, recenzie, eseje ifejtóny. Cítite sa rovnako doma vkaždom znich, alebo vás zavše ovládne pocit akejsi rozpoltenosti?
Ja sa cítim doma vkaždom žánri. Aako na príjemnej, primerane dlhej návšteve, ktorá mne prospieva a žánru hádam neubližuje. Ak však nadobudnem dojem, že sa ma môj hostiteľ nasýtil, alebo ak hrozí, že by som sa mu mohol zunovať, priateľsky sa rozlúčim a idem na ďalšiu návštevu. Taktosamopašne prebieham odžánru kžánru. Podľa toho, ako sa mi vňom práve darí či nedarí. Keby som bol jednodomý autor, určite by som si niekedy zúfal ašľak by ma triafal pred dlhodobo čistou alebo nenáležite popísanou stranou wordového dokumentu. Javšak mám záložný plán B, C,D, E... Skrátka, mne sa môže nedariť ako chce, nevyplývajú ztoho pre mňa žiadne trúchlivé chvíle auž vôbec nie dramatické obdobia.
Na pomedzí dvoch žánrov osciluje aj vaša (zatiaľ) posledná kniha – zbierka fejtónov Sviatočne obyčajné dni (2020), kde fejtónový „skelet“ vypĺňate mikropríbehmi zkaždodenného života, poetickými medzihrami, citátmi aparafrázami obľúbených autorov...
Sviatočne obyčajné dni sú sčasti literárnou montážou, mozaikou, hrou smotívmi, s citátmi zobľúbenej lektúry, so situáciami as epizódami, ktoré sa buď stali, alebo som si ich vymyslel, aby sa stali. Zjednodušene povedané – tie malé príhody apríbehy som trochuprekrúcal a uvádzal do rôznych súvislostí, vzťahov ikontextov. Atak vznikli ďalšie možnosti, príčiny apodmienky nových skutočností, mnoho ráz odvodených zpocitu, že my ľudia si hovieme v márnotratnejnadradenosti a čoraz väčšmi sa vzďaľujeme od zákonov apravidiel, vďaka ktorým tento Svet vôbec ešte existuje. Naše pechorenie apachtenie vňom je smiešne itristné. Pre mňa to znamená jedným okom sa smiať a vdruhom oku občas slzu... potlačiť. Chcel som, aby práve takýto pohľad bol poznávacím znakom mojej novej knihy, nech už je jej žánrová príslušnosť akákoľvek.
Joe Palaščák ovás píše: „Hatala robí slovám schválnosti.“, Dušan Dušek zasa: „Mariánovo písmo má sklon kživotu.“ Oba tieto momenty – schválnosti iprirodzená životaschopnosť aživelnosť v textoch – prechádzajú celou vašou tvorbou (spomeňme napr. zbierku nonsensovej poézie Dva vorvane na dne vane zroku 2019). Kde sa u vás berie tá neutíchajúca inklinácia ksofistikovanej hre so slovom?
Možno vneochote prijímať veci ajavy vživote ako čosi nemenné anavždy dané. Mne takéto prívlastky pripomínajú komunisticky sivú farbu avšetky jej dobové odtiene. Obľubujem pestrosť ainvenčnosť, a hoci mám zmysel pre neškodné starosvetské cnosti, vpodstate som konzervatívny trkvas, ktorý nesmie prísť osvoje každodenné stereotypy arituály. Kspomínanej pestrosti a invenčnosti patrí aj schopnosť improvizovať – ďaleko od hlučného davu viet, napísaných ako predloha, bez ktorej rečník dostane horko-ťažko zo seba „Dobrý večer, milé dámy avážení páni“. Ale ktovie, možno tá moja sústredenosť na hru, tá zaujatosť slovesnou zábavou súvisí spoznaním, že deti, ktoré sa hrajú, nemôžu ublížiť.
Otvojej záľube vslovných hrách svedčí aj zbierka básní Neni dňa, aby sis ani neťukel (2019) spôvabnými ilustráciami Jara Jeleneka, ktorú ste napísali vrodnom holíčskom nárečí. Ako „holíčska poetika“ ovplyvňovala vaše básnické uvažovanie, včom bola iná oproti básňam písaným vspisovnej slovenčine?
Moja rodná reč je väčšmi pomoravským variantomzáhoráčtiny, než záhoráčtinou, ako ju poznáme zMalaciek. Vďaka úrodnej lexike a množstvu fonických zvláštností má bližšie kbrnianskemu hantecu ikviedenskej nemčine, než kslovenčine, ktorú plnokrvný Holíčan považuje za neohybnú. Ja som sa usiloval čo najviac čerpať zo zemitosti azvláštnej emocionality svojho nárečia, no občas sa ukázalo, že takáto expresivita niektorým motívom škodí, nuž som od „prekladov“ upustil. Vknihe je však dostatok viazaných ivoľných veršovs výraznou spevnosťou, melodickosťou, hoci na niekoho možno pôsobí ako nezrozumiteľná zadŕhavosť tvrdých spoluhlások. Navyše, s ortografickými pravidlami, ktoré som si sám stanovil, keďže tie všeobecné sa nestihli ustáliť, lebo unás sa vnárečiach publikuje málo. Prosto, „ťukal sem svypjatú hruďú do teho mizeráckého konzula, spocitem, že to bude kór dobrá báseň, a spráznú gebulú vprázných dlaňách semnakŕkal na mezery mezi slovama...“
V literatúre ste dlhodobo prítomný nielen ako autor, ale aj prekladateľ z nemčiny. Slovenským čitateľom ste už priblížili diela literátov ako R. D. Brinkmann, R. Kunze, E. Fried, I. Schulze, R. Schami, F. Saul aďalší. Vposledných rokoch sa prekladateľsky opakovanie vraciate kHermannovi Hessemu. Prečo?
Je v tom osudovosť i prekladateľská trúfanlivosť. Osudovosťou mám na mysli svoje prvé stretnutie svydavateľom Petrom Chalupom, ktorý si nadovšetko cení Hesseho dielo. Má ho vo veľkej úcte aautorovi ju preukazuje ďalším vydávaním jeho kníh. Atak prvou ponukou, ktorú som prijal, ato spocitom úzkostnej zodpovednosti, bol preklad básní do knihy Stepný vlk. Neskôr som už prijímal „pod žánrovým obojím“, čiže prekladal som verše iprozaické fragmenty zo spisovateľovej pozostalosti averzie rukopisov. Kníh pozvoľna pribúdalo (Hermann Lauscher, Cesta do Orientu, Knulp, Hesseho ženy, ұٰú岹) abude pribúdať. Už prekladám novelu Klein und Wagner. Módne povedané: je to výzva. Presnejšie vyjadrené: ochota aodvaha dobrovoľne sa pomeriavať stakou bohatou lexikou aprísnou, zložitou syntaxou, stakou dôslednou slabičnosťou veršov. Vmojom prípade ide – veď nie som neomylný prekladateľ – aj o postupné zdvíhanie pomyselných latiek umeleckého prekladu, hoci „len“o centimetre aešte ktomu na dlhých tratiach. A – samozrejme, uvedomujem si, že výsledku môže prospieť aj istá dávka prekladateľovej empatie, jeho kontrolovanej pripravenosti stať sa počas onoho transpozičného aktu súčasťou Hesseho sveta, ktorý bol plný osamenia, neistôt, pochybností, obsesií a neuróz. Aby som už toľko nekrúžil okolo tvojej otázky: je to krásna drina.
Popri preklade novely Klein und Wagner pracujete aj na novej knihe pre deti. Od vydania vašich ٴdzíľ (pre väčšie deti amenších dospelých, 2010) aSpovede záškoláka (2014) ubehol nejaký ten čas. Ako sa vám opätovne nadväzoval kontakt s detským čitateľom?
Ten kontakt sa neprerušil, ja sa totiž rád zúčastňujem na podujatiach venovaných detským čitateľom. Pred Vianocami som sa prostredníctvom zoomu stretol sdvoma triedami Základnej umeleckej školy Jána Albrechta abol topre mňa nezabudnuteľný zážitok. Okrem toho stále obrábam nielen políčko poézie tradičného chápania, ale iroľu (ako latifundista!) zvanú poézia nonsensu. A ktej majú geneticky blízko ctitelia limerikov, no aj expresionisti, dadaisti, surrealisti... najmä však deti, ktorým sú ukradnuté všetky izmy, schémy akorzety. To, očo nám ide, je oslobodzujúci proces hry, ktorá vo svojej písanej, akustickej avizualizovanej podobe uvoľňuje energiu paradoxného, absurdného ahumorného. Proti sémantickým asyntaktickým vykĺbeniam sotva možno niečo namietať, ak nepodliehajú exhibicionizmu, samoúčelnosti či nihilizmu. To, že „vymknuta ze svých kloubů doba šílí,“ je iná vec...
Téma novej detskej knihy je trochu netradičná, čo naznačuje aj jej pracovný názov: Môj priateľ Futbal. Hoci – ako konštatoval Bertold Brecht – futbal je „najplodnejšia forma umenia 20. storočia“... Akú rolu naplní vo vašom príbehu?
Anapríklad Peter Handke kedysi písal o Úzkosti brankára pri penalte! Obávam sa, že futbal ašport onezdravel. Je vňom priveľa nevraživého až nepriateľského súperenia. Športovci sa stávajú strojmi na sériovú výrobu víťazstiev afutbalové hviezdy majú „trhovú hodnotu“, ktorá sa denne prepiera vmédiách a šermuje sa sňou na prestupovom trhu. To znie prinajmenšom negustiózne. Protagonistom môjho rozpísaného príbehu je chlapec, ktorý spozná futbalové prostredie zblízka, no napokon získa od neho odstup avzlomovej situácii si uvedomí, že vživote je okrem futbalu ešte mnoho iných krásnych i užitočnejších vecí, napríklad priateľstvo. Azačne siich väčšmi všímať, majúc na pamäti poučenia od svojho originálneho trénera: 1. Prehier má byť toľko, aby ťa posilnili. Nie toľko, aby si si na ne zvykol. 2. Dva body zamizerný výkon sú menej, než nula bodov za oku lahodiacu hru. Zdobre informovaných kruhov sa šíri vraj zaručene pravdivá informácia, že by som mal prekladať poviedku Horský krištáľ od Adalberta Stiftera, ale irozprávku, ktorú po nemecky napísal náš majstrovský mím Milan Sládek.
Marián Hatala (1958)
Za uplynulé tri desaťročia vydal 20 autorských kníh a13 knižných prekladov znemčiny. Najnovšie mu vyšli vo vydavateľstve Petrus básnické zbierky Dva vorvane na dne vane (2019) aNeni dňa, aby sis ani neťukel (2019), zbierka fejtónov Sviatočne obyčajné dni (2020) a preklad románu Hermanna Hesseho ұٰú岹 (2020). Je členom najväčšej rakúskej spisovateľskej organizácie Grazer Autorenversammlung a aktívne sa podieľa na popularizácii rakúskych, nemeckých ašvajčiarskych básnikov aprozaikov na Slovensku.
Zdroj foto: archív M. H.
Jitka Rožňová (1976)
Poetka, prekladateľka, VŠ pedagogička. Vyučuje na Katedre žurnalistiky FF UKF vNitre. Je laureátkou niekoľkých ocenení za preklad zmaďarského jazyka aautorkou dvoch dvojjazyčných básnických zbierok Zhasínanie svetiel / Lámpaoltás (AB-ART, 2010) a Spriadanie slov / Helyrerakott szavak (AB-ART, 2013).
