ղľáԾ
Rozhovor sprekladateľkou Janou Juráňovou omemoárovej knihe britskej editorky a spisovateľky Diany Athill Niekde ku koncu.
Diana Athill nie je na Slovensku známa. Toto je prvé jej dielo preložené do slovenčiny ičeštiny. V Anglicku sa však kniha Niekde ku koncu stala bestsellerom, získala cenu Costa Biography Award a cenu kritiky National Book Critics Circle Award.
Hoci sme ju unás doteraz nepoznali ako spisovateľku, stretávame sa sdielami, na ktorých sa editorsky podieľala. Pomohla preniknúť do britského prostredia menám ako Simone de Beauvoir, Jean Rhys, Margaret Atwood, Philip Roth, Jack Kerouac. Jej vlastné knihy vyšli vdvanástich krajinách. Najmä svojimi pamäťami sa stala vBritánii veľmi obľúbenou autorkou. VNiekde ku koncu sa vyznáva: „To najlepšie, čo sa mi na staré kolená stalo a čo stále trvá, je však trochu menej obyčajné. Našťastie som totiž zistila, že viem písať.“ Uvažuje aj otom, že sa na vlastné písanie mohla sústrediť až po odchode do dôchodku, keďže predtým bola pohltená textami iných.
Čím ťa táto memoárová kniha tak zaujala, že si sa ju rozhodla preložiť?
Narazila som na ňu dávnejšie vkníhkupectve – na obálke fotka starej panej siskrou v oku, ktorá s britským humorom opisuje skúsenosti pokročilého veku. Zaujalo ma, že autorka sa až vosemdesiatke začala intenzívne venovať vlastnej tvorbe anašla sa vpísaní memoárových kníh. Aj vmladších rokoch som inklinovala kženám starším, ato aj oveľa starším. Vždy ma zaujímala cesta, ktorú prešli aja ju mám vlepšom prípade pred sebou. Vtomto smere bola Athill sjej knihami pre mňa zjavením. Sú hlboko vsadené do britskej kultúry, ktorá nám síce nie je cudzia, je však veľmi špecifická. Kniha Niekde ku koncu sa mi javila ako najviac otvorená, prístupná zhľadiska všeľudskej skúsenosti. Athill ju napísala ako 89-ročná anebola jej posledná. Keď som dokončievala preklad, autorka vjanuári tohto roka zomrela vo veku 101 rokov. Všetko, čo život prinášal, prijala. Jej knihy prinášajú reflexiu ženy, ktorá otvorene, bez pózy či klišé píše ostarnutí astarobe zvlastnej skúsenosti. Populácia starne a ostarnutí sa začína čoraz viac hovoriť, ale často počuť veľa falošných tónov. Athill reflektuje starobu takú, aká pre ňu naozaj bola. Napríklad sa veľmi citlivo zveruje, ako sa „skončila jej existencia ako sexuálnej bytosti“, no rozhodne nesedí vkúte aneplače, že už nie je „krásna“.
Pri redigovaní knihy ma oslovilo, ako Athill prepája motívy literatúry, resp.kultúry stým najzákladnejším vnímaním života. V Knižnej edícii ASPEKT sa tematicky ocitá v blízkosti Happyendov Jaroslavy Blažkovej, Stalo sa Etely Farkašovej či Police posledných vydýchnutí Aglaje Veteranyi.
Áno, nesústreďuje sa síce najmä na starostlivosť oiných ako Blažková alebo Farkašová, ale ju ani nevynecháva. Venuje sa však aj takým témam súvisiacim so starobou, ktoré sú zdanlivo banálne, ale veľa vypovedajú omobilite, schopnosti udržať sa vbežnom živote, napríklad vlastnenie auta, šoférovanie, záľuby, ktoré priamo nesúvisia skaždodennými potrebami ako maľovanie či záhradníčenie.
Blízky vzťah kzáhradníčeniu sa vinie celou knihou, čo tiež pripomína pasáže zBlažkovej knihy...
Celé rozprávanie rámcuje príbehom opapradí: Kúpi si sadeničku stromovitého papradia avie, že už neuvidí, ako znej vyrastie strom, ale teší sa aj ztoho mála, čo ešte môže pozorovať. Preto sa papradie spolu sautorkiným portrétom stalo sprievodným motívom, sktorým pracovala grafička Jana Sapáková. Plynutie času, ľudská konečnosť sú tu vyjadrené tak, že človeka hrkne, veď áno, všetky sme na tom takto, ale zároveň sa Athill láskyplne ashumorom díva na svet i na svoje obmedzenia. Vidí aj vlastné zlyhania, ktoré vecne pomenúva, ale netýra sa nimi. Samozrejme, jej kniha je memoárová próza, atak autorka vyberá, očom píše aočom nie. Ale celkový obraz je láskavou ponukou: nebojte sa žiť a nebojte sa starnúť.
Preložila si už viacero beletristických diel od autoriek ako Virginia Woolf, Janette Winterson či Margaret Atwood. Aká bola práca na tejto knihe?
Athill má britskú angličtinu, ktorá do veľkej miery stojí na idiómoch avtomto prípade aj na kontextoch – časových, lokálnych, osobných; taký vznešene britský štýl pravej dámy, občas ale nezbednícky žmurkne, aby bolo jasné, že to stou dámovitosťou netreba preháňať.
Diana Athill (1917 – 2019) je vo Veľkej Británii fenomén. Andrému Deutschovi pomohla vytvoriť vydavateľstvo pomenované po ňom a takmer päť desaťročí ju považovali za jednu z najlepších londýnskych redaktoriek aeditoriek. Okrem románu apoviedok napísalaviacero memoárových kníh.
