ղľáԾ
Rozhovor smaďarskou poetkou, prozaičkou, dramatičkou, autorkou literatúry pre deti aprekladateľkou Krisztinou Tóth
Kslovenským čitateľom sa aktuálne dostáva tvoja prozaická kniha Pixel s atypickou štruktúrou – na seba nadväzujúce kapitoly zbierky fungujú ako pixlové štvorce: každá kapitola, nazvaná podľa inej časti tela, predstavuje autonómny celok, no každá tvorí zároveň súčasť jedného uceleného príbehu. Rozhodla si sa pre túto netradičnú kompozíciu vedome, alebo vyplynula prirodzene, vprocese písania?
Nechcela som vytvoriť tradičný román slineárnym príbehom. Zaujímala ma skôr štruktúra príbehu, snaha „vybudovať“ čosi nezvyčajné. Telo textu, textový korpus ako teoretický pojem pôsobí veľmi chladne. Pre mňa je literatúra skutočná, esenciálna záležitosť, preto som – sironickým gestom – zoradila vedľa seba reálne časti ľudského tela. Aznich sa vknihe formuje socha človeka. Rozprávač však do textu vnáša istý atribút cudzosti, naznačujúc, že predsa len čítame literatúru: mieša sa do príbehov, modifikuje a začína ich odznova.
Vknihe sa prelínajú príbehy viacerých postáv, ktoré sa vistých okamihoch, situáciách stretávajú, aby sa od seba vzápätí opäť vzdialili ažili svojím vlastným životom. Bolo pre teba ako autorku náročné nestratiť sa vspleti príbehov apostáv, vprocese ich približovania avzďaľovania sa, zaznamenávania „stopy“ každého z nich?
Načrtla som si vzťahy medzi postavami, čím sa jasne zobrazili styčné body príbehov. Dôležitá bola aj správna chronológia, keďže postavy sa stretávajú vrôznych etapách ana rôznych dejiskách svojho života. Čitateľovi pomáhajú vorientácii isté špecifické predmety. Je zaujímavé, že kniha vo všetkých jazykoch, do ktorých bola preložená, motivovala čitateľov k tomu, aby naskicovali aodkryli vzťahy medzi postavami. Keďže som vyštudovala sochárstvo, je pre mňa mimoriadne dôležitá štruktúra. Naši pedagógovia kládli vždy veľký dôraz na fázu plánovania. Skôr ako sme sa pustili do tvorby hoci aj miniatúrnej figúrky zhliny, museli sme zviacerých pohľadov špecifikovať, čo presne chceme robiť. Ďalším dôležitým krokom bolo vytvoriť kostru, nosnú konštrukciu zodpovedajúcich rozmerov amierok. Kostra musela udržať váhu hliny avhrubých obrysoch naznačiť, vykresliť štruktúru budúceho diela. Keď túto pracovnú fázu človek odflákol, neskôr sa márne snažil – hlina popraskala ana niektorých miestach sa aj odlúpla. Písanie prózy považujem za veľmi podobný proces ako tvorbu sochy apripravovaný text si väčšinou predstavujem ako priestorový objekt, ktorý má svoju váhu, rozmery aktorý zrôznych uhlov pohľadu vyzerá úplne inak. Aj text má svoje telo i vystupujúce časti, ktoré musí čosi udržať. Logika jeho výstavby je vpodstate identická. Nie je náhoda, že v kľúčovej kapitole v strede románu vidíme obrovskú sochu, torzo.
Pixel by sme mohli charakterizovať ako veľký príbeh očloveku, oľuďoch, oosobných, priam intímnych rovinách ich individuálneho bytia, ako aj koexistencie, interakcie sinými ľuďmi – rodičmi, deťmi, manželmi, partnermi, priateľmi, známymi ináhodnými „spolupútnikmi“. Inšpirujú ťa primárne skutočné osoby aich reálne príbehy, alebo sa spoliehaš predovšetkým na vlastnú fantáziu aautorskú fikciu?
Povedala by som, že oboje. Som vášnivá pozorovateľka aveľmi rada sledujem, počúvam iných ľudí. Rozprávajú sa, telefonujú aja sa započúvam do ich príbehov. Občas do fikcie zapracujem aj fragmenty vlastných životných príbehov, pretože všetko môže poslúžiť ako základná surovina. Podstatné je, aby tieto fragmenty našli svoje miesto vo veľkom celku. Autentickosť napísaného nezávisí od toho, či sa konkrétny príbeh stal alebo komu sa stal, podstatné je, či my ako čitatelia máme pocit, že sa mohol stať. Či prostredníctvom neho rozpoznáme dobu, vktorej žijeme, anájdeme vňom odtlačky vlastného života.
Intimita avnútorná psychológia postáv silno rezonuje nielen vtejto knihe, ale vcelej tvojej tvorbe. Mohli by sme povedať, že emocionalita je hybnou silou tvojich príbehov a veršov?
Áno, ale tak, že pritom zostávam emocionálne nezainteresovanou vonkajšou pozorovateľkou. Som presvedčená otom, že najväčšie príbehy sa dajú „dostihnúť“ najmä vkaždodenných interakciách. Ak chcem napríklad opísať nefungujúce manželstvo, nemusím vyrozprávať celý jeho príbeh: stačí krátky vražedný dialóg vobchode otom, akú žemľu treba kúpiť. Zliterárneho hľadiska je najvzrušujúcejšou témou zobrazovanie strát, čiže odkrývanie toho, čo sa pokazilo, kde si postavy pomýlili cestu.
Istým protikladom tejto emocionality je hutnosť, koncentrovanosť výpovede, ktorú uprednostňuješ vo svojich prozaických, ale ipoetických textoch. Znamená to, že nerada poťahuješ nitky svojich príbehov viac, ako je nevyhnutné, rada prenechávaš časť tejto „práce“ aj na čitateľa?
Áno, bezpodmienečne. Svoju literárnu dráhu som kedysi začala písaním poézie aaj v poetike prózy ma zaujíma predovšetkým zhutnenie, to, ako sa dajú veci uchopiť v čo najkoncentrovanejšej podobe. Mňa nezaujíma, do akej miery sa dá príbeh rozvinúť, zaujímajú ma najmarkantnejšie okamihy, na základe ktorých si čitateľ dokáže zostaviť aj chronológiu predchádzajúcich udalostí. Dnešný čitateľ, ktorý už prešiel postmodernou, je mimoriadne citlivý a chápe aj z drobných náznakov. Nepotrebuje, aby mu autor ukazoval všetko.
Vroku 2020 vyšla vslovenskom preklade Tímey Krekovič Beck tvoja kniha pre deti Rozprávka opandémii – príbeh vírusu Korony, ktorý sa rozhodol dobyť svet. Rovnako ako vknihách pre dospelých, tak ani vtvorbe pre deti sa nevyhýbaš vážnym, aktuálnym témam (medziľudské vzťahy, inakosť, pocit osamelosti, úzkosti, choroba, smrť, staroba), ktoré približuješ veľmi zrozumiteľným a zaujímavým spôsobom. Čím je pre teba ako autorku inšpiratívne dieťa ako cieľové publikum, včom sa líši od dospelého publika (samozrejme, okrem veku)?
Detská kniha je pre mňa zároveň priestorom, kde môžem využiť spontánny humor. Cyklus rozprávok Prasa ahus (Malac és Liba) je mimoriadne populárna aobľubujú ju aj rodičia, keďže príbehy obsahujú vždy aj rovinu, na ktorej sa vedia zasmiať i dospelí. Hlavnými postavami Príbehu pre smrkáčov (Orrfújos mese) sú dva soplíky, ktoré žijú vpravej aľavej nosnej dierke malého chlapca. Jedného dňa sa stretnú, zaľúbia sa do seba avpriebehu chrípky si zväčšia príbytok asplodia deti. Tento príbeh sa zrodil v období, keď bola moja dcérka dlhší čas chorá aza žiadnu cenu sa nenechala presvedčiť, aby si poriadne vyfúkala nos. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď si uvedomila, že pán Soplík sa môže nasťahovať aj do jej nosa. Mimochodom, ilustrátorka (Bíbor Timkó – pozn. J. R.) sa vyslovene tešila, že hlavnými postavami knihy boli soplíky, keďže zvizuálneho hľadiska to bola pre ňu výzva. Keď píšem detskú knihu, píše ju moje bezuzdné detské „ja“, ktoré kašle na zvyky apravidlá. Myslím si, že práve preto majú deti moje knihy rady.
Keď sme už spomenuli čitateľov – si jednou znajčítanejších anajobľúbenejších súčasných maďarských autorov. Na prezentáciách tvojich kníh je vždy plno ana autogramiádach ktvojim knihám sa čaká vdlhých radoch. Netajíš sa tým, že je pre teba podpora apriazeň čitateľov veľmi dôležitá...
Moji čitatelia pre mňa veľa znamenajú. Publikujem vyše tridsaťpäť rokov astretávam sa sčitateľmi, ktorí poznali najprv moje detské knihy aneskôr, vdospelosti, zistili, že som napísala aj množstvo kníh pre dospelých. Vkrajine, ktorá je často antikultúrna av ktorej sú literáti vystavení rozmarom politiky, sú angažovaní, zanietení čitatelia istotou. Čitateľ totiž nie je hlúpy. Existujú snahy vnímať ho tak, ale nie je hlúpy.
Svoje postavenie etablovanej literátky vnímaš aj ako priestor na osobnú angažovanosť, na vyjadrovanie sa kveciam verejným. Vystupuješ za práva žien, menšín, za slobodu prejavu adodržiavanie princípov demokracie vspoločnosti. Aj to vo veľkej miere prispelo ktomu, že si sa prednedávnom stala – spolu sďalšími autormi – obeťou rozsiahlej diskreditačnej kampane zo strany provládnych maďarských médií. Ako sa ti toto náročné obdobie podarilo ľudsky iautorsky preklenúť?
Prežila som ho, ale nerozdýchala. A že sa terčom týchto útokov stali aj moje deti, to im nikdy neodpustím. Provládne médiá pracujú sodpornými manipulačnými nástrojmi. Recept je nadčasový, ahoci sa zdá byť priehľadný, žiaľ, funguje. Ak sa niekoho snažia zastrašiť asystematicky diskreditovať, je to odkaz aj pre ostatných: ak sa nestiahnete, môže sa to stať aj vám. Ale ani tá najodpornejšia moc sa neudržala naveky – zo mňa bude literátka aj vtedy, keď už niktoši, čo si zo mňa robili posmech, nebudú nikde. Možno sa to za môjho života už nezmení, no človek by mal urobiť všetko pre to, aby si zachoval integritu aautonómiu, aby vždy odpovedal len svojimi dielami, platnými dielami, a nikdy neklesol na úroveň tých, čo sa ho snažia zdiskreditovať. Mojou úlohou je, aby som písala, kým ich úlohou je, aby mi vtom všetkými spôsobmi bránili. Ibaže ja považujem aj osočovanie za tvorivý materiál, ktorý možno zužitkovať. Je zaujímavé sledovať, ako funguje mechanizmus moci aako sa vtomto prostredí správa bežný človek. Vlastne vtom nie je nič nové, len nie príjemné zažiť to zbezprostrednej blízkosti.
Napriek tomu si vjednom zrozhovorov uviedla, že sa cítiš byť slobodná. Čo konkrétne pre teba ako človeka, ženu, občianku aumelkyňu znamená „byť slobodná“?
Znamená to, že som nezačala robiť niečo iné a žiť inak, ako som žila doteraz. Keď niekomu napríklad do poštovej schránky napchajú výkaly, nie je to samozrejmé. V tejto súvislosti mi napadá otázka, ktorú mi zakaždým kladú na margo mojich diel: povedzte, vy čerpáte zvlastného materiálu? Kým v človeku žije zmysel pre humor, všetko je v poriadku. My v stredo-východoeurópskom regióne v tom máme prax. Čo sa týka žien, vrátili sme sa o sto rokov dozadu a kompromitovať ženu-autorku je pre kompromitujúcich dôležité aj preto, aby to ona nevedela dôveryhodne tematizovať. Provládne médiá sústavne opakujú, že som priemerná autorka. V poriadku. Ale prečo sa potom so mnou toľko zapodievajú? Nech sa všetci upokoja, dajú si studenú sprchu a hovoria o iných, dôležitejších veciach, nie?
Na záver obligátna, avšak vprípade tvorivého človeka ako ty absolútne legitímna otázka – na čom aktuálne pracuješ?
Aktuálne mi vyšla zbierka poviedok Odkiaľ vidno nebo (Ahonnan látni az eget) apo dystopii Oči opice (A majom szeme) som sa pustila do nového románu, ale ešte som len na jeho úplnom začiatku. Na jeseň bude vManchestri uvedená moja hra Gumený netopier (Gumidenevér) – triler zprostredia materskej školy, ktorý hovorí opredsudkoch arozdelenosti.
Foto: Gábor ZsigmondPapp
Krisztina Tóth (1967)
Maďarská poetka, prozaička, dramatička, autorka literatúry pre deti a prekladateľka vyštudovala sochárstvo aliteratúru, dva roky štúdií strávila v Paríži. Doteraz vydala 10 prozaických kníh, 9 zbierok poézie a vyše 20 kníh pre deti. Jej texty boli preložené do pätnástich jazykov. Je držiteľkou mnohých literárnych ocenení. Žije v Budapešti, kde prekladá francúzsku literatúru a učí kreatívne písanie.
