��������

Vo vašom víťaznom cykle básní Maminka nachádzame skôr veľmi všedné reálie súčasnosti – prozaicky každodenné výjavy z imigrantského aj osobného života, jedlá, prácu, výhľad na Tesco za oknom – než abstraktnejšiu lyriku.  Do akej miery je pre vás v poézii dôležitý príbeh?

Vo všeobecnosti nijako zvlášť. Spomínanú abstraktnú lyriku čítam rád. Ak teda nenadobudnem dojem, že sa niekto snaží hovoriť nezrozumiteľne len preto, aby to vyzeralo ako poézia. Sám sa však bez príbehu zjavne nezaobídem. Pre mňa je vždy dôležitá situácia, ktorá sa náhle alebo naopak pozvoľne a nepatrne premení či len pootočí. Ale aby sa to mohlo stať, musí byť aspoň do istej miery čitateľná, zrozumiteľná. A v tomto zmysle sú prozaické postupy jednoducho čitateľsky prívetivejšie. Cyklus, o ktorom sa rozprávame, vznikol vlastne tak trochu ako poznámky k niečomu väčšiemu. Vzápätí som však zistil, že kratší útvar mi umožňuje ísť oveľa rýchlejšie k veci a ponechať len to najdôležitejšie.

S povedaným súvisí aj takmer úplná absencia klasických básnických prostriedkov; poetika textov vzniká skôr z celku, z atmosféry, z jednotlivých mikrovýjavov. Čím vás tento typ písania oslovuje?

Tuším, odkiaľ tá otázka prichádza, ale na klasické básnické prostriedky neverím. Už aj preto, že z pedagogickej praxe viem, aké ťažké je vykoreniť predstavu, že báseň sa musí rýmovať alebo obsahovať figúry a trópy. Nemusí nič. Ak daný prostriedok neplní svoju funkciu a text si ho nepýta, je to len ozdoba, ktorej sa rád zbavím. Jazyk je zo svojej podstaty metaforický, takže nemám potrebu dodávať mu efekty. Už aj tak máme problém dorozumieť sa. Jedným dychom však musím dodať, že súčasťou cyklu bol pôvodne aj akýsi list, ktorý sa zaoberal práve témou obraznosti a porozumenia. Je plný metafor. Nebol však hotový, takže som ho nezaradil. A nie som si istý, či ho chcem niekedy uverejniť.

Cyklus zároveň môžeme čítať ako záznam zo života pracujúcej triedy a migrantskej skúsenosti v západnej Európe (konkrétne vo Veľkej Británii). Aj v súvislosti s intenzívnymi debatami o angažovanej poézii, ktoré v českej – a v menšej miere aj v slovenskej – literatúre pred niekoľkými rokmi prebiehali, ma zaujíma, ako o spoločenskom rozmere písania uvažujete vy ako autor.

Celá debata o angažovanosti sa mi zdá dosť úsmevná. Zjednodušene povedané – vychádza z miestneho historického vývoja, kde sa spoločenská relevantnosť stala protikladom postmodernej literárnej hry, ktorá nesie punc slobody. Na druhej strane, zjavne bolo treba znovu vybojovať nárok môcť sa kriticky vyjadrovať k spoločenskému dianiu. Som vďačný, že som nemusel byť pri tom. V každom prípade spoločenský rozmer bol pre literatúru vždy podstatný a ja ju nedokážem vidieť akokoľvek izolovanú. Za vinníka tejto zbytočnej debaty rád trochu potmehúdsky považujem štrukturalizmus, respektíve jeho vyznávačov. Určite je dôležité pozerať sa na to, ako je text napísaný, ale myslím si – nech to znie akokoľvek banálne –, že by mal byť schopný povedať nám niečo o svete a o nás samotných. Ak sa vzdáme predstavy, že písanie by nás malo zasiahnuť, hoci aj tematikou, ktorú si vyberá, prehrali sme.

Vo svojej literárnovedeckej práci sa venujete thanatografiám – teda písaniu o smrti a trúchlení. V našom kontexte ide o veľmi málo známu a diskutovanú oblasť. Čím je pre vás podnetná?

Asi práve tým, že sa venuje skutočnosti, ktorú si naša spoločnosť zvykla zastierať. Smrť a trúchlenie si však zaslúžia pozornosť. Fascinuje ma vlastne to, ako sme dokázali smrť znásilniť a ako ju zneužívame. Detektívky a rôzne true crime podcasty a seriály dnes patria k najobľúbenejším žánrom, ale o tej fádnej skutočnosti, akou je obyčajná smrť, nechceme ani počuť. Thanatografie predstavujú marginálny žáner – a pritom sa zväčša začínajú podobne ako detektívka – niekoho smrťou. V literárnovednej rovine ma zaujíma, ako písať o skutočnosti, pri ktorej máme sklon onemieť. Ale aj to je, ako sa zdá, len postoj istej epochy, tej modernej. Táto téma je pre mňa aj osobne dôležitá a súvisí to so spomínaným spoločenským kontextom. Nechcem si pred ním zatvárať oči. Ale zároveň nemienim smrť estetizovať alebo glorifikovať.

Samostatnú básnickú zbierku ste ešte nevydali, pripravujete však básnický debut. Bude cyklus Maminka jeho súčasťou? Bude to klasická zbierka alebo skôr básnická kniha, ktorá bude podobne ako ocenený cyklus sledovať jednotnú líniu?

Súčasťou knihy Maminka nebude. Ale je možné, že s ňou budem ešte v nejakej podobe pracovať. V pripravovanej knihe bude básne spájať voľná, mnohohlasná rozprávačská línia. Inak sa však texty v knihe nápadne líšia od básní v cykle. Myslím, že už na prvý pohľad sú oveľa agresívnejšie a zlomyseľnejšie. Ale to bude asi aj tým, že o láske nedokážem písať priamo. Väčšinou potom z toho vylezie nejaká blbosť.

Jan Musil (1993)

Pôsobí ako prekladateľ, publicista a pedagóg. Je redaktorom časopisu PLAV. V rámci literárnej vedy sa venuje thanatografiám. Pripravuje na vydanie svoju prvú básnickú zbierku.

Foto: Ja Musil