ղľáԾ
Pred tridsiatimi rokmi si ľahla do kúzelníkovej debny anechala sa rozpíliť. Bola mladá, bez záväzkov, pracovala vtabakovej továrni anajradšej zo všetkého vysedávala na balkóne, fajčila apozorovala benzínovú pumpu na druhej strane ulice. Kúzelníkova ponuka, aby sním ajeho ženou odišla na dlhú plavbu veľkou výletnou loďou, preto bola celkom lákavá. Nešlo onič náročné; len sa pre radosť znudených cestujúcich nechať tri- či štyrikrát do týždňa prepoliť azase zložiť. Napokon však zdohody vposlednej chvíli vycúvala aotridsať rokov neskôr sa ocitá pri pobreží Baltiku, kde začína pracovať vbratovej ošumelej reštaurácii. Usadí sa vosamelom polorozpadnutom dome azdá sa, že celkom jednoducho by mohla žiť kdekoľvek na svete. Nemá totiž korene. Medzi kúzelníckou debnou aprímorskou reštauráciou zrejme prebehol celý život alebo aspoň jeho podstatná časť. Zdebny sa dostala len do inej debny.
Hrdinka prózy Domov, najnovšieho románu jednej znajvýraznejších súčasných nemeckých autoriek Judith Hermann, nás očarí predovšetkým svojou obyčajnosťou. Srovnakou bezvýraznou samozrejmosťou, sakou pred rokmi vyrábala cigarety, si teraz uväzuje zásteru azačína čapovať pivo. Kdesi vo svete má svoju dospelú dcéru Ann, ktorá jej občas pošle geografické súradnice miesta, na ktorom sa práve nachádza. Taká zvláštna forma pohľadnice. Akdesi je aj jej bývalý muž Otis, ktorý sa po rozchode pohrúžil svíziou blízkeho konca sveta do budovania prazvláštneho archívu vizbách svojho zaprataného bytu.
Prímorské mestečko je ďaleko ajej jedinou susedou je umelkyňa Mimi, ktorá býva vdome na dohľad od toho jej. Ich samoty sa celkom prirodzene prepletú, hoci iniciátorkou tohto vzťahu, nazvime ho priateľstvom, je predovšetkým Mimi. Mimi, ako jej presný protiklad. Mimi, ktorá sa prednedávnom vrátila do svojho rodného kraja, pretože ju sem pritiahli akési nevysvetliteľné putá. Mimi, ktorá verí vsilu koreňov ipamäť miesta ahlboko sa otieto témy zaujíma. Aj preto sa jej zdá veľmi zvláštne, ako niekto môže osebe stakou ľahkosťou povedať, že nemá nijaké korene. Keď sa posťažuje, že uprostred noci sa jej dokorán otvorili dvere, Mimi sa len zasmeje: „Odsunul ich východný vietor!“ Adodá: „Na východný vietor si musíš zvyknúť.“ Smer asilu vetra, presné časy prílivu aodlivu, to všetko, každú maličkosť týkajúcu sa tohto kraja, má Mimi vmalíčku. Na rozdiel od nej.
Postavy Judith Hermann sú ako priesvitné medúzy. Pri pohľade na ne jasne vidíme, že sa vnich črtajú náznaky vnútorných orgánov, že vnich koluje život, navonok však pôsobia neprístupne, mlčanlivo, sú plné nevyslovených tajomstiev. Hlavná hrdinka pred nami postupne odkrýva tvár svojho staršieho brata, ktorý tu nadviazal zvláštny vzťah smladou čašníčkou Nike. Dievča uňho býva, jedáva, no inak nič nenasvedčuje tomu, že by knemu prechovávalo nejaké vrúcne city. Alebo vlastne áno. Zo všetkých síl ním pohŕda. Necháva sa ním odvážať na parkovisko kamiónov, pred jeho očami nastupuje do driemajúcich ťahačov apo čase znich zas vystupuje. Čo tam však robí? Po tom ho nič nie je. Postupne vysvitne, že Nike bola vdetstve vystavená týraniu. Jej matka ju zatvárala do debny sotvormi na dýchanie vždy, keď sa potrebovala venovať sebe asvojim záležitostiam. To znamená, že vdebne trávila niekoľko hodín denne. Až do dvanástich rokov.
Spolu shlavnou hrdinkou sa spoznáme aj sMiminým bratom Arildom, ktorý na rodičovskom statku chová viac ako tisícku ošípaných. Je to napohľad hrubý človek, ktorý po rozchode so svojou ženou prebýva vprázdnote svojho veľkého domu azdanlivo po ničom netúži. Práve vtom však spočíva autorkina bravúra, no nie je to len umenie spisovateľské, ale vistom zmysle aj ľudské. Každý zjej málo sympatických amálo príťažlivých hrdinov totiž vsebe ukrýva zárodok akéhosi dobrého človeka. Nežného, pozorného, vnímavého. Vzťah, ktorý hlavná hrdinka nadviaže sArildom, by sa mohol nazvať milostným. Nie je na ňom však nič vzrušujúce, nič výnimočné. Je to obyčajné spojenie dvoch obyčajných ľudí kdesi na konci pevniny.
Nad nevýrazným mestečkom pri pobreží Baltiku však neustále visí jedna obrovská hrozba. Od zatopenia ho chráni len hrádza, ktorá drží morskú hladinu ďalej od ľudských obydlí. Atak sa zmestečka stáva vistom zmysle takisto pevne uzavretá debna sdrobnými otvormi na dýchanie. Letá sú čoraz horúcejšie, čoraz menej prší. Atak sa zdá, že hladina mora bude nevyhnutne stúpať. Hrozba nad hlavami obyčajných ľudí vobyčajnom mestečku je metafora, ale je to aj realita každého nasledujúceho dňa.
Už dávnejšie som prózy Judith Hermann prirovnával kstarším filmom Wima Wendersa. Ajej román Domov mi tento súkromný silný pocit potvrdil. Judith Hermann si vystačí smálom. Jej román je civilnou básňou vpróze. Takmer bez slov.
Judith Hermann: Domov
Preklad: Michal Hvorecký
Bratislava: Artforum, 2021
