Rudolf Jurolek: Život je možný
Prešov, Slniečkovo 2006/2007
Filozoficky založený básnik, známy napríklad pôsobivou knižkou alegorickej rozpravy Putovanie Jakuba zRána (1996), vtreťom zošite poézie zedície Veršeonline azároveň vo svojej prvej knižnej výpovedi vtreťom tisícročí ponúka takpovediac za hrsť sebareflexií. Zjednocuje ich vážny, samotársky lyrický subjekt uvedomujúci si svoje trápenie: „Všetko, / čo cítim, je bolesť“ (s. 6) –túžiaci po šťastí, vážne i ironicky. Preto sa vracia kzákladným otázkam, kelementárnosti prežitých chvíľ, ktorými by chcel previdieť až k mystériu života. Silnú túžbu po správnom videní prezrádzajú motívy kopca, horizontu, svetla, hľadenia na nebo, motívy spojené soblohou, oblakom aletiacimi vtákmi. Hľadá odpoveď na samého seba ako človeka aako básnika cezjasné akrehké opisy, cez citlivé afarbisté vnemy. Niektoré básne sú komponované ako konkrétne prírodné či komorné momentky zväčša sabstraktnou pointou, iné prezrádzajú viacvrstvový úvahový čas – oba typy sú zamerané na vyjadrenie paradoxného životného pocitu zloženého zo skepsy asklamania, ale aj z úžasného očarenia a radosti. Všetko vnenápadných abásnicky hladko ustrojených veršoch zdanlivo plynie bezprostredne, no každá maličkosť, detail ajemnosť (bijúce zvony, močenie do snehu, augustové polia atď.), môže viesť k správnej odpovedi, môže vytrhnúť zvnútornej bezvýchodiskovosti. Môže. Nemusí. Presne taký je Jurolekov básnický svet: vtej žԴDzپ je nádej avtom Աܲí pochybnosť onej. Každé hľadanie, akokoľvek márne, je vždy prejavom poznávania asebapoznávania, takže vtomto zmysle žiadne hľadanie nie je márne, vo veršoch to znie takto: „život si nepodrobíš, / spása nepríde; / ale zomrieť / môžeš šťastný“ (s. 22). Vstrednej generácii našich poetov apoetiek sme si už zvykli na skvelé kúsky reflexívnej poézie. Nemožno povedať, že Jurolek je niečím výnimočne novým, určite však fascinuje jeho vskromnosti uzavretá zložitosť.
Radoslav Matejov