ղľáԾ
Kollár nešokuje, znepokojuje
Jozef Kollár: Žena v koberci
Bratislava, Vydavateľstvo SOFA 2004
Za svoj poviedkový debut Nedorozumenie získal Jozef Kollár v roku 1994 cenu Ivana Kraska. Odvtedy tento prozaik a publicista stihol popri pravidelnom písaní reportáží do denníka vydávať približne jednu knihu ročne. Žánrovo pokrývajú širokú škálu od hudobnej publicistiky, cez reportáže č rozprávky, až po poviedky. Do svojej najnovšej zbierky Žena v koberci sústredil pätnásť poviedok a my máme možnosť porovnať, kam ho desať kníh a desať rokov, ktoré stoja medzi debutom a aktuálnou novinkou posunuli.
Poviedky z Nedorozumenia, ako to naznačoval už názov, hovorili najmä o nemožnosti komunikácie a pochopenia medzi ľuďmi. Tento motív, č skôr autorská filozofia, sa tiahne aj súčasnou zbierkou. Podstatný posun nájdeme skôr vo vyjadrovacích prostriedkoch. Zatiaľ čo v debute Kollár hojne využíval svojské surrealistické a fantastické obrazy, dnes drží svoju imagináciu na uzde. Jeho rozprávanie je civilnejšie a priamočarejšie, viac sa sústreďuje na pocity a myšlienky postáv. Dej sa spravidla točí okolo konkrétnej situácie v živote konkrétnych ľudí. Situácia sa často ukáže ako zlomová a ľudia ako zlomení.
Kollár je vo svojich prózach odborníkom predovšetkým na manželské krízy. Aj titulná poviedka Žena v koberci opisuje jednu z nich. K štvrťstoroču sobáša dostali manželia od svojich detí jednodňový pobyt v malom hoteli. Plánovaná idyla sa však zmení na tragédiu. Manželku odmietajúcu súlož jej muž uspí liekmi, aby sa na nej mohol ukojiť aspoň v spánku. Manžel sa však zľakne budúceho ženinho hnevu a chce ju zabiť kladivom. Vtedy zistí, že žena je už otrávená. Zabalí ju do koberca, aby ju vyniesol, no v tej chvíli sa žena preberie. Už z tohto krátkeho opisu je zrejmé, že Kollár dokáže prejsť od tragédie k fraške. Ale vždy sa vráti späť, takže poviedky vyznievajú znepokojujúco, nastavujú nám zrkadlo, v ktorom svoje pokrivené vzťahy a city vidíme. Tragické neporozumenie v manželských vzťahoch vyvolá náš úškrn aj v poviedkach Skratka, 𱹾Բý, áԴ č Zabudli sme na niečo?
Aj v prípade, že sa autor nechá inšpirovať súčasným globálnym politickým dianím, podstatný zostáva pre neho vždy jednotlivec so svojou osobnou drámou prameniacou v neporozumení iným a zo strany iných. Tak je to v poviedke Mŕtvi údery nevracajú. Hlavná hrdinka si nie je celkom istá, č milostné SMS správy od ženy v lietadle sú určené jej manželovi alebo jeho kolegovi. V situácii, keď sa lietadla zmocnia teroristi, manželka odpíše neznámej žene milostnou esemeskou, viac už pre ňu - no ani proti nej - urobiť nemôže. Nedorozumenie, dokonca až dvojnásobné dominuje aj v (azda najlepšej) poviedka Hra, ktorá bola inšpirovaná podobnou udalosťou - nedávnym teroristickým útokom na divadlo v Moskve. Muž sedí na predstavení a rozmýšľa, prečo jeho priateľka neprišla. Nevníma dianie na javisku, pretože sa snaží pochopiť svoj vzťah k neprítomnej žene. Len občas a mimochodom registruje novátorské poňatie hry, v ktorej vystupujú aj maskovaní herci so zbraňami. V určtom momente muž zrazu porozumie svojmu vzťahu - žena neprišla kvôli jeho sebectvu. Chce vzťah okamžite napraviť, a tak náhlivo opúšťa svoje miesto v hľadisku. Neporozumel však dianiu okolo seba, predstavenie sa skončlo, divadlo obsadili teroristi.
Tajomná atmosféra tejto poviedky pripomína Kollárovu záľubu v magickom realizme, ktorá voľakedy dávno dominovala v debute. S týmto literárnym smerom sa však autor pohrávať nikdy neprestal a objavuje sa aj v niekoľkých obzvlášť vydarených poviedkach najnovšej zbierky, ako sú Ჹá, Zastav sa u tety, Železné pyramídy č Smútok za matkou.
Poviedky zatiaľ poslednej Kollárovej knihy Žena v koberci, potvrdzujú jeho štatút rozprávača príbehov, ktoré vychádzajú z každodennosti, no prekračujú ju svojou nástojčvosťou. Neposkytujú návody na život, ale kladú znepokojujúce otázky o jeho zmysle. A to je v literatúre vždy dôležitejšie.
Pavol Rankov
