ղľáԾ
Za posledné roky Martin Vladik potvrdil, že patrí kmimoriadne agilným aproduktívnym slovesným umelcom. Jeho bilancia – päť kníh poézie za desať rokov – hovorí oneúnavnej tvorivej energii básnika, ktorá si žiada nové knižné realizácie výsledkov práce. Atak po úž (1993), Sovích ľuďoch (1995), Vesmírnej orchidei (1998) aŠtyridsiatich básňach (2000) práve uzrela svetlo sveta najnovšia zbierka Psie časy (2003).
Básne znajnovšej knihy M. Vladika majú niekoľko spoločných znakov. Obsahujú množstvo konkrétnych časových amiestnych údajov, viaceré nesú vpodtitule venovanie niektorej zo známych osobností kultúrneho aspoločenského života. Už to naznačuje, že veľkú časť textov zbierky Psie časy môžeme priradiť kpoézii príležitostného charakteru. Literárna komunikácia tu však netvorí uzavretý okruh, ale vzhľadom na demonštratívne určenie adresáta, ktorý je aj všeobecne známy, sa otvára širšiemu publiku.
Okrem toho Vladik variuje tzv. „večné“ témy poézie, spracované básnikmi bez rozdielu príslušnosti kliterárnej skupine alebo historickej epoche. Vich motivickej štruktúre hrá dominantnú úlohu poézia ažena. Básnik sa snaží nastaviť nový uhol pohľadu ainovovať spracovanie témy, nie vždy sa mu to však darí uskutočňovať. Používaním básnického klišé nezriedka skĺzne do banálnej výpovede: „nahej nahosti“, „hriešnych hriešností“, „vsobotných sobotnostiach“ atď. Všeobecné úvahy nie sú Vladikovou parketou. Oveľa pôsobivejšie spracúva motív ženy. Básnicky cennejšie sú jeho jemné dotyky skonkrétnym, ktoré nikdy definitívne nespoznáme. Decentné vnímanie ženy zexteriéru navyše dáva tušiť tajomstvo.
Pomerne ťažkopádny je básnik vtedy, keď chce predviesť svoju prácu so slovom, trochu sa sním pohrať. Ak sa snaží svoju výpoveď modifikovať, básnicky štylizovať aohurovať slovnou ekvilibristikou, svojím „umením básnickým“, nemieri presne. Slovnými hrami typu: „Osud osudový / Odsúdený Čakáš“ nedosahuje tú správnu iskru, ktorá by pomohla osvetliť problematiku ziného aspektu, či ešte objaviť ďalší odtieň, význam, ktorý by priniesol intímnu správu oudalosti, zážitku. Oveľa lepší výsledný efekt dosahuje vzachytávaní prchavých momentov. Tu sa prejavuje Vladikov postreh areflex, na základe ktorého dokáže videné, počuté okamžite glosovať. Silný je aj vo vytváraní paradoxov, zaujímavo spája fakty adomnienky, zručne posúva vnímanie reality: „V hlbokej noci / som sedel pri poézii / Zrazu / si ma zavolala / Zo sna // Ponáhľal som sa za tebou / ale som ťa / Nedobehol...
Básnikovi sa darí vytrhávať úseky života vmomente vrcholiacich individuálnych osudov, ktoré vypovedajú ocelku lepšie než detailný záznam. Do Vladikovej poézie cez okamihový zážitok preniká atmosféra prírody. Takisto sa v nej objavuje záujem oproblémy bezprizorných, na pomoc odkázaných ľudí. Sociálne cítenie je na rozdiel od hry na básnika nefalšované, prejavuje sa trpkou iróniou, presahujúcou individuálne vedomie lyrického hrdinu adotýka sa iďalších ľudí.
Martin Vladik vo svojej najnovšej knihe Psie časy kolíše, ako celok dosahuje zbierka štandardnú úroveň.
Jaroslav Vlnka In: Knižná revue, roč. XIII, 17. 9. 2003, č. 19, s. 5.
