ղľáԾ
Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Z ٱԲí첹 spisovateľa
Bratislava, Európa 2008. Preklad Valerij Kupka Ivana Kupková
„Chlestakov u mešťanostu klamal klamal klamal, ale aspoň sa trošku bál, že raz ho za to predsa len môžu vyhodiť z hosťovskej izby. Súčasní Chlestakovia sa neboja ničoho klamú úplne pokojne. Dnes sú všetci úplne pokojní. Sú pokojní možno sú dokonca aj šťastní. Len sotva si niekto bude niečo vyčítať, každý koná „len tak“. A to už je dokonalé šťastie. Dnes, ako aj v minulosti, sú všetci rozožratí samoľúbosťou, len s tým rozdielom, že v minulosti samoľúbosť prichádzala nesmelo, horúčkovito sa obzerala okolo seba, skúmala tváre: - Som tu správne? Vyjadril som sa správne? - Dnes je však každý presvedčený, že keď niekam príde, všetko tam bude patriť iba jemu...“
Tieto slová napísal F. M. Dostojevskij v januári 1876 do predslovu k Denníku spisovateľa. Tento súkromný autorský mesačník, ktorý sa rozhodol vydávať päť rokov pred svojou smrťou (medzi dvomi románmi ýٰdz Bratmi Karamazovovcami), bol nečakane úspešný. Prvé januárové číslo vyšlo v náklade dvetisíc kusov okamžite sa vypredalo. Začiatkom leta 1876 sa náklad zvýšil na šesťtisíc kusov. Čitatelia z ٱԲí첹 dostávali približne dva roky viac než aktuálne správy. Dostojevskij ich rozvíjal na psychologickú analýzu, filozofické zovšeobecnenia doby charakteristiku ruského národa. „...začal som vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba. Mal som totiž neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej takej svojráznej dobe.“
Najzaujímavejšie na útlej knihe, ktorá vychádza v slovenskom preklade prvý raz (vrátane prekladu poviedky ǰǻí), je, že mnohé úvahy, poznámky, poviedky, postrehy iné spisovateľsko-novinárske útvary ٴDzٴ𱹲é presahujú svoju dobu. Sú neuveriteľne súčasné. Mnohé naznačuje už už úvodné citovanie myšlienok o Chlestakovovi. Koľko takýchto antihrdinov žije medzi nami?! I naša doba je stále epochou revízorov falošných hráčov.
Dostojevskij v článkoch nezostal iba na pôde irónie a absurdity. Niektoré kapitoly a poviedky (lebo aj tie uverejňoval vo svojom mesačníku) majú tragický podtón. Taká je poviedka Chlapec u Krista na Vianoce o sirôtke, ktorá v chlade vianočného večera mrzne na ulici namiesto Ježiška bohatých stretáva Krista až v nebi. A aké kruto absurdné je ٴDzٴ𱹲é zamyslenie o Ruskom spolku na ochranu zvierat v konfrontácii s osudom ruského človeka, ktorý vydrží viac než týrané zviera... Zaujme aj úsmevný opis špiritizmu. Ale či neexistuje i dnes v metamorfózach rôznych vykladačiek kariet iných „čarodejníc“ čiernej i bielej mágie, propagovaných dokonca v televízii?
A ako nás zamrazí kontrast dvoch samovrážd z októbra 1876. Jedna sa končí rozlúčkovým listom znudenej devy z vyššej spoločnosti: „Ak sa mi samovražda vydarí, chcem poprosiť iba o jedno: aby ma pochovali až vtedy, keď sa presvedčia, že som mŕtva. Nebolo by to veľmi príjemné, keby som sa zobudila v truhle pod zemou. Nebolo by to nóbl.“ V kontraste s tým cituje spisovateľ inú smrť: „V peterburských novinách sa objavila správa, že z okna na treťom poschodí vyskočilo jedno chudobné mladé dievča - krajčírka, ktorá si nemohla nájsť prácu. Vyskočila s ikonou v rukách...“ Či sa také samovraždy neohlasujú aj dnes?
Nedajte si na záver ujsť poviedku ǰǻí: „...pravdivý príbeh o tom, ako jedného pána istého veku istého zovňajšku zaživa kompletne celého prehltol krokodíl v peterbuskej Pasáži - čo z toho vzišlo“. Absurdita hodna Ionesca a Becketta – ibaže takmer sto rokov pred Plešatou speváčkou a Čakaním na Godota...
ٴDzٴ𱹲é Denník spisovateľa (a výber z neho) je edičný čin – a pre čitateľa poznanie, že časy sa menia, ale ľudia zostávajú tí istí...
Viola Loffayová
