ղľáԾ
Vyhnanci vlastných osudov
Rudolf Dobiáš: Tajní ľudia
Bratislava, Dilema 1999
Uprostred záplavy postmoderných experimentov, ktoré ovládli vposledných rokoch slovenskú prózu, je pomaly vzácnosťou nájsť text, ktorý je popri demonštrovaní ovládania rôznych literárnych techník aj zmysluplnou výpoveďou opretou oživotnú skúsenosť, text, ktorý sa len nepohráva s postavami, ale situuje ich do reálnych životných situácií apostojov – či dokonca text, ktorý prináša (trúfa si priniesť) aj životné posolstvo. Považujem preto za cenné a prínosné pre súčasnú prózu, že práve najnovšie prozaické diela Rudolfa Dobiáša potvrdzujú staré, dobré hodnoty slovenskej prózy posledných desaťročí: zmysluplný príbeh, postavy kotviace vrealite, rozprávanie, ktoré je popri svojich prozaických kvalitách aj správou ostave ľudskej duše, sveta, ktorý obklopoval aobklopuje slovenského človeka. Atakou je aj nová kniha Dobiášových poviedok Tajní ľudia.
VTajných ľuďoch Dobiáš nadväzuje na knihu Temná zeleň, pokračuje vhĺbkovom prieskume človeka sartrovsky „vrhnutého do bytia“ akrutých pofebruárových dejín. Najlepšie to demonštruje titulná próza knihy, takmer päťdesiatstranová novela, sugestívne vyrozprávaná Michalom, jedným zdvojice priateľov-vysokoškolákov, ktorých zachytil mlyn politických represií až na konci päťdesiatych rokov, po revolúcii vMaďarsku, aznádejného maliara Andreja urobil propagačného referenta, kým rozprávač príbehu sa „uchytil vuránovom priemysle“. Odrazu sa znich stali vyhnanci spoločnosti, vyhnanci vlastných osudov, ľudia na okraji spoločnosti, ktorí sa ukrývajú pred svetom avlastne aj sami pred sebou. Stali sa tajnými ľuďmi, ľudsky ifyzicky obnaženými atakých Andrej vo svojej vrcholnej umeleckej chvíli zachytil na svojom najlepšom obraze. Jeho tragický osud, utopený valkohole anezmyselne zmarený anonymným útočníkom, je obrazom zmarených snov ačasto aj životov Dobiášovej generácie. Politicky motivované násilie na jednotlivcovi, ba niekedy len nezmyselná náhoda tvoria rozprávačské apríbehové východisko aj vďalších prózach Dobiášovej knihy: najmä vpoviedkach Šťastie, Cudzí život aKoniec cesty.
VTajných ľuďoch sa Dobiáš opäť predstavil ako dobrý rozprávač – príťažlivý adramatický. Na tajomstve vybudovaný príbeh je umocnený živým dialógom postáv, poviedky sú veľmi presne zakotvené vdobových reáliách avmnohých znich akoby si Dobiáš „pripomínal“ pôvodné lyrické zdroje svojej tvorby, neskôr tak tragicky prerušené. Anapriek tomu, že jeho príbehy majú výrazné politické pozadie, Dobiáš do nich dokázal premietnuť imimovoľnú krásu obyčajného ľudského života. Tajní ľudia sú knihou, ktorá nás osloví nielen svojimi rozprávačskými kvalitami, ale aj autorovým presvedčením opotrebe „pokračovať vceste“, napriek všetkým tragickým skúsenostiam, ktoré človek vtomto storočí nadobudol.
Anton Baláž
BALÁŽ, Anton: Vyhnanci vlastných osudov (Rudolf Dobiáš: Tajní ľudia). In: Knižná revue, roč. X., 12. 4. 2000, č. 8, s. 5.
