��������

Melanchóliou dýchajúci úryvok dôverne zachytáva atmosféru najnovšej prózy slovenskej autorky Denisy Fulmekovej My pôjdeme inokedy. Hoci názov sa môže zdať na prvý pohľad nejednoznačný, emocionálne ladenie novely i jej hlavné motivické zameranie vytušíme už z prvých strán diela. Rozprávačka a súčasne jedna z protagonistiek príbehu Naďa nás najskôr priamym vstupom do deja zoznamuje so životnou situáciou, v ktorej sa ocitla, na čo vzápätí nadväzuje retrospektívnym pohľadom do nedávnej minulosti a vyrozprávaním udalostí, ktoré tejto situácii bezprostredne predchádzali. Čitateľom sa tak začne pred očami formovať krátky príbeh zachytávajúci významnú, no bolestnú etapu z jej života, sprevádzanú pocitmi smútku, neistoty či duševnej vypätosti.

Naďa prináša vo svojom epickom rozprávaní pohľad na život s psychicky chorou matkou vo vysokom veku, ktorej zdravotný stav sa začal náhle zhoršovať po smrti jej manžela: „Ešte predvčerom to bola moja kolegyňa pri opatrovaní otca, ale odvtedy akoby ubehol kus horkého času, v ktorom mama skrehla.“ (s. 16 – 17) S postupom vážnej diagnózy prichádzajú ruka v ruke aj nové fyzické a psychické komplikácie, séria nevyhnutných vyšetrení a potreba urobiť vážne rozhodnutia, ktoré zásadne ovplyvňujú nielen život samotnej pacientky, ale aj celú blízku rodinu. Na úkor vlastného psychického zdravia, rodinného života a práce sa Naďa dostáva do akéhosi stereotypného kolobehu, ktorého stredobodom je len postupne slabnúca a na pomoc odkázaná matka.

Z hľadiska časového vymedzenia možno povedať, že dielo je situované do dnešnej doby, na čo upozorňuje množstvo priamych odkazov v samotnom texte, zachytávajúcich situácie zo súčasného sveta, ktoré sa pre autorku stali nepochybne významným inšpiračným zdrojom.

Vyrovnávanie sa so smrťou

V novele možno badať aj výrazné subjektivizačné tendencie. Odrážajú sa v snahe autorky dôveryhodne sprostredkúvať emocionálne prežívanie ťaživých okamihov, ktorých súčasťou je vyrovnávanie sa s blížiacou sa smrťou milovanej osoby a postupná akceptácia hraničnej životnej situácie zo strany najbližších príbuzných: „(...) aj keď to na maminej prognóze nič nezmenilo, aspoň sme vedeli, že inej cesty, ako jej pomôcť prežiť zvyšok života čo najlepšie a bez bolestí, niet“ (s. 140). Eschatologický motív smrti a posledných dní života je teda na celej ploche diela intenzívne prítomný. Prvky existencializmu vyplývajúce zo samotnej témy posilňujú akcent jeho autentickosti. Čitateľ má možnosť ponoriť sa do príbehu, ktorý je v menších či väčších obmenách súčasťou i každodenných ľudských životov.  

Niť rozprávania zachytávajúceho sled spomínaných udalostí sa sporadicky pretína aj menšími digresiami vo forme útržkovitých spomienok hlavnej hrdinky na matkinu mladosť a tie chvíle z jej života, ktoré vo svojej podstate kontrastujú s jej súčasným stavom. V príbehu sa vytvára priestor aj na prehodnocovanie zaužívaného pohľadu na svet v dôsledku zmien životných okolností a nachádzanie krásy a potešenia v maličkostiach a všednosti jednotlivých dní: „Náhle som si vážila každý príjemný pocit, každý pohľad na peknú scenériu, ba začala som si vážiť samotný život oveľa viac než predtým.“ (s. 62)

Autentickosť príbehu

Aj napriek niekoľkým rozsahovo výraznejšie kratším pozitívne ladeným pasážam sa však sujet tejto prózy v dominantnejšej miere obmedzuje na zobrazovanie menej príjemných skutočností, podpísaných každodenným stereotypom, pribúdajúcimi starosťami, únavou, výčitkami a tušením príchodu konca. Je teda preň príznačná výraznejšia kumulácia negatívnych pocitov, čo môže na čitateľa pôsobiť vyčerpávajúco. Opäť v tom možno vidieť autorskú stratégiu budovania akejsi príbehovej autentickosti, ktorú sa autorke skutočne darí dosahovať, miestami však na úkor čitateľskej atraktívnosti. Hoci sa absencia výraznejšej dynamiky či napätia vzhľadom na jej funkčné opodstatnenie v takto tematicky zameranej próze, poukazujúcej na rutinný charakter vyhasínajúceho života a prežívanie týchto zlomových okamihov, javí ako vhodná umelecká stratégia, zanecháva miestami i nechcené stopy na úrovni pútavosti príbehu, ktorý sa tak stáva skôr priestorom napĺňajúcim protagonistkinu potrebu vyrozprávať sa.

Oceňujúc však autorkino rozhodnutie siahnuť po neošúchanej literárnej téme, ktorá otvára existenciálne otázky posledných dní života, možno na záver poukázať aj na hlboký rozmer tohto diela, ktorý vyplýva nielen zo samotného tematického zamerania. Zrkadlí sa i v prítomnej myšlienke náročného, ale predsa len dôstojného zmierenia sa s osudom človeka, ktorého neodvrátiteľnou súčasťou je aj ťažko prijímaná smrť, paradoxne neraz vystupujúca v pozícii osloboditeľa.