Nórska prozai膷ka, autorka zbierok Nechaj tak a Príbeh o pani Bergovej, získala v roku 2014 za Zimné poviedky prestí啪ne literárne ocenenie – Brageho cenu. Tri samostatné príbehy 啪ivota s viacerými spolo膷nými 膷rtami sa odohrávajú v zimnom období.
Mrazivé po膷asie (osobne nezainteresované) podobne ako okoloidúci a okolostojaci svet znásobuje u啪 beztak smutnú situáciu postáv. Z ich s艜dc od膷erpáva aj posledné zvyšky vnútorného tepla, pokoja i vieru v samého seba. Neustále prítomná ka啪dodennos钮 vyplýva z nimi nezavinených, ale nepríjemných a啪 tragických 啪ivotných udalostí, aj z vlastných zlyhaní a povahy. Vnútornej sily 膷eli钮 ka啪dodennosti a najmä samému sebe je v istých konkrétnych okamihoch odrazu primálo, lebo protagonisti nie sú len 膷lovekom s vlastným údelom, ale aj niekým, ku komu vzhliadajú ich najbli啪ší a tí najzranite木nejší: deti.
Autorka vykres木uje situácie jednoducho, bez zbyto膷ného pátosu a lacného brnkania na city. Sústre膹uje sa na konkrétnosti. Konkrétne veci, ktoré doslova nútia prive木a cíti钮, parafrázujúc jednu z postáv, otca u膷iaceho sa zvláda钮 svoju rolu a ovláda钮 samého seba. Trauma z jeho detstva a dospievania a nedocenenie a啪 podce艌ovanie zo strany vlastného otca sa v dospelosti transformujú do intenzívneho pocitu zranite木nosti. Aj oby膷ajný nákup sa mô啪e kedyko木vek zvrtnú钮 na pocit útoku cieleného na艌ho. Reakciou bývala potreba bráni钮 sa navonok aj neprimeranými prostriedkami vrátane násilia. Vlastná vnútorná premena je dlhodobý proces a on stojí len kdesi na jeho za膷iatku. Snaha o normálny rodinný 啪ivot stroskotáva na postoji partnerky. Ten je od samého za膷iatku na úrovni ich vz钮ahu odmietavý, ale, naopak, otvorený mo啪nosti budovania vz钮ahu so synom, ktorý je príle啪itos钮ou na zmenu. Všetko mô啪e za膷a钮 aj stroskota钮 na kúpe oby膷ajného vankúša.
Nielen v týchto konkrétnostiach však spo膷íva sila autorkinho umeleckého stvárnenia sveta. Detské postavy, najmä najvýraznejšia z nich – diev膷atko Alexa, prehlbujú v príbehu so sociálnym aspektom aj akýsi rozprávkový rozmer. Jeho podstata tkvie v charaktere tejto postavy paradoxne vyplývajúcom z lekárskej diagnózy, ale je zárove艌 diagnostikou sveta okolo nej. Aj napriek vlastnej zranite木nosti doká啪e súciti钮 s niekým, kto je na tom ešte horšie. A opä钮 nejde len o prvoplánový súcit v autorskom zámere, le啪 autentický prejav postavy: absolútny zmysel pre pravdu a spravodlivos钮, ktorý v mnohých prípadoch a啪 koliduje s praktickým, hoci nie v啪dy správnym postojom k svetu a mô啪e by钮 dokonca aj prí钮a啪ou. Je altruistická a práve týmto výrazne odlišná a啪 do tej miery, 啪e pôsobí ako bytos钮, v ktorej princíp dobra a viera v spravodlivos钮 je viac ako vlastné, aj tie najzákladnejšie potreby. Viac ako mamin 钮a啪ivý vnútorný pocit osobnej nespravodlivosti. Jeho váhu znásobuje neustála prítomnos钮 kontrastu medzi uvedomovaním si nie膷oho a tým, 啪e takto vôbec uva啪uje.
Inak rozmýš木ajúcim, ale rovnako aj viac sa sna啪iacim 膷lovekom, je najstaršia sestra starajúca sa o dvoch mladších nevlastných súrodencov. Po smrti svojho otca je oporou nielen im, ale aj ich spolo膷nej mame. Neustály koloto膷 povinností a školy dotuje energiou a zmyslom priate木stvo so spolu啪ia膷kou. Na isté obdobie sa za膷ína všetko obraca钮 na lepšie, ale sta膷í jeden odchod tohto jediného chápavého blízkeho 膷loveka a všetko sa opä钮 rúca. Podobne ako otec v druhom príbehu, aj ona robí veci, ktoré robi钮 nechce. Nemajú však výpovednú hodnotu najhlbšej podstaty jej vnútra. Iba vyplývajú z povahy, je navonok jednoducho taká, sú len výkrikom z dna vlastnej osamelosti, ktorú sama ešte viac prehlbuje. A jedinými opornými bodmi sú jej nevlastní súrodenci a potreba stara钮 sa o nich.
Matka, otec, sestra. Tri ústredné postavy spája snaha posúva钮 sa v 啪ivote dopredu, ma钮 plán, ale zárove艌 ich limitujú vlastné povahy a komplikovaný vz钮ah so svetom 木udí. Masou, z akej je 钮a啪ko vy膷leni钮 konkrétneho 膷loveka, o ktorého sa dá oprie钮 – a predsa sa takýto neznámy dobrý 膷lovek vo všetkých troch príbehoch objaví. Aj napriek týmto zdanlivo „dobrým koncom“ vnútorne vyhrotených situácií je treba chápa钮, 啪e sú len výsekmi z pokra膷ujúcich 啪ivotov 木udí. Na chví木u sa zaoblia ostré hrany vnútornej drámy, uká啪e sa cesta, mo啪nos钮. Na malý okamih blikne a zahreje plamienok nádeje, mo啪no viera aspo艌 v nie膷o. Ten istý svet, 木udia, veci, ich prítomnos钮 a pohyb v 艌om, to všetko sa mô啪e v okamihu zmeni钮 na nie膷o úplne iné, horšie aj lepšie.
Milan Sabo
