��������

Libertínyho esejistickú knihu najlepšie zhrnul sám autor v úvode: „Táto útla esejistická skica je nesúrodou zbierkou reflexií sveta okolo mňa. (...) Mohla mať aj trochu menej strán, ale ako raz napísal Blaise Pascal svojmu priateľovi, ak by som mal viac času, mohla byť aj kratšia.“ (s. 5)

Ide o pomerne rozsiahlu esej (kniha má vyše 100 strán), ktorá nie úplne dodržuje štruktúru žánru. Dojem nesúrodosti textu môže vyvolávať preskakovanie z témy na tému bez zdanlivého systému či jasného myšlienkového vlákna, po ktorom by autor viedol čitateľa. Pri čítaní sa ponárame do jeho prúdu myšlienok, prechádzame medzi témami, zavše sa k nim vrátime, no vďaka autentickému a úprimnému podaniu sa v knihe nestrácame. Text plynie prirodzene a čitateľ si často až spätne uvedomí, že je pri čítaní už o niekoľko tém „ďalej“.

V knihe sa často odkazuje na popkultúru a cituje z literárnych diel, ktoré autora počas života zasiahli, napríklad kniha Nesnesitelná lehkost bytí od Milana Kunderu. Nachádzajú sa tu azda desiatky hlášok z filmov, čo pôsobí spočiatku sviežo, no pri takom množstve sa to rýchlo stane pomerne otravným spomaľovaním textu: ,,Niekto by na to možno veľmi rád zareagoval slovami vyňatými z filmu Pelíšky: ‚Teda, to muselo dát příšernou práci. Přitom taková blbost, co?‘ No práve v jednoduchosti (a pravde) je krása.“ (s. 38) Autor takto reaguje na dielo, ktoré vníma ako prvý krok, ktorý ho posunul k fascinácii svetom včiel – Pollen from Hazelnut nemeckého umelca Wolfganga Laiba, ktoré predstavuje opatrne rozsypaný peľ na ploche niekoľkých štvorcových metrov galérie. Práve to je najsilnejšou časťou autorovej eseje. Otvorene nás púšťa do procesu svojej tvorby, dovolí nám nazrieť do myšlienkových procesov, ktoré predchádzajú jeho dielam, vysvetľuje svoju náklonnosť k včeliemu spoločenstvu aj to, prečo využíva už 18 rokov pri tvorbe svojich plastík včeliu prácu.

Nenápadný humor, ktorý môžeme nájsť v celom texte, poukazuje na autorovu veľkú mieru sebareflexie. Dokáže sa pozrieť nielen na svoju tvorbu s odstupom, ale zároveň na jednoduchých príkladoch z dejín výtvarného umenia popisom diel aj vysvetľuje, „o čom“ je súčasné výtvarné umenie. Čitateľovi, ktorý sa možno v tejto oblasti nevie orientovať, ponúka priateľský návod, ako sa dá na umenie pozerať a porozumieť mu. Mierne problematicky vnímam pasáže, v ktorých autor hovorí o tom, že šťastie nie je entita, ktorá k človeku príde a zázračným spôsobom mu požehná. Podľa Libertínyho je skutočné šťastie v nastavení zmýšľania, s čím sa do istej miery nedá nesúhlasiť, no autor z úvahy vylúčil napríklad ľudí s klinickou depresiou či bipolárnou poruchou (alebo s inými psychickými ochoreniami), pre ktorých by čítanie týchto postojov mohlo pôsobiť zraňujúco a škodlivo. Autor deklaruje toto svoje presvedčenie rezolútne, hraničiaco s toxickou pozitivitou, ktorú môžeme vidieť napríklad pri influenceroch na sociálnych sieťach (Libertíny im takisto venuje pozornosť).

Horieť intenzívne je všehochuťová sonda do dnešnej kultúrnej (či skôr umeleckej) spoločnosti, je o hľadaní miesta pre človeka v prírode. Autor nás prevedie procesmi tvorby a uvažovaním nad konceptmi diel ešte pred ich vznikom. Libertíny sa ukazuje ako rozhľadený človek/autor, ktorý do svojej tvorby vkladá veľkú časť subjektívneho prežívania existencie vo svete a stavia na dlhej histórii ľudskej tvorivosti, ktorá ho fascinuje rovnako ako svet včiel.