��������

Začala som si čítať bestseller Anne Wilsonovej Všade samé opice (SPN – Mladé letá 2014, preklad Monika Urbanová). A  po prvých stránkach som potrebovala stíšiť. Vypnúť. Autorka chtiac-nechtiac akoby pri rozprávaní príbehu značne nadsadila zvuk. Človek má pocit, že komunikačné prejavy prebiehajú takmer neustále v  extrémnej hladine – zvukovej, verbálnej, emocionálnej. Funkčne?

Nuž, vo Felixovej rodine je živo. A dospelí to zjavne od prvej stránky príbehu zvládajú len s  veľkými problémami. Mama jačí. Jej emočná krivka prechádza od stavu neprestajného napätia, nervozity a podráždenia k hysterickým výbuchom. Občas sa snaží byť aj veselou mamou. No neúspešne. Jej humor je pre najmladšie dieťa, malého školáka Felixa, väčšinou trápny. Otec na tom tiež nie je najlepšie. Napokon je tu ešte Felixov starší brat. Puberťácky naladený, a teda vlastne nenaladený, večne odporný Zed. Rodina je bojiskom, v  ktorom každý bojuje za seba. Členov spája málo.

Snahou autorky je portrétovať hlavného protagonistu Felixa ako samostatné a kriticky mysliace dieťa, a práve preto možno aj nedostatočne chápané – doma i v škole. Jeho život nad vecou v kombinácii s ešte nezrelým vyhodnocovaním životných situácií je hybným princípom autorkinho humorného prístupu. Súčasne je aj obrazom toho, ako to s dieťaťom vyzerá bez dostatočne emocionálne stimulatívneho prostredia. Felix sa briskne pozerá na veci z nadhľadu. Ale nemožno si nevšimnúť, že ten jeho nadhľad má aj negatívne odtienky – semtam cynizmus, sem-tam (malé) pohŕdanie. Sú to presne tie znamenia, ktoré hovoria o sťahovaní sa ľudí do seba, odťahovaní sa od otvorenej komunikácie vo vzťahoch. Skrátka sú to prejavy nezdravých modelov správania.

Wilsonová „varí z čaju“ tzv. subverzívnej literatúry. Teda z  kníh pre deti a  mládež, v  ktorých sa prevracajú či podvracajú staré normy, poriadky alebo zaužívané predstavy o  autorite. Má to svoj zmysel, ak je to naozaj funkčné. Kedysi ako subverzívna postava pôsobila aj Pippi Dlhá Pančucha. Alebo Matilda od Roalda Dahla. Dnes tieto diela vnímame ako súčasť kvalitnej klasiky. Celkom určite aj preto, že mali hlbší rozmer. Zábavné príhody Pippi vychádzali z toho, že bola odkázaná sama na seba. Narúšali voľakedajší ideál dobrého dieťaťa. No nie samoúčelne. Ten obraz mal svoj hlbší, symbolický zmysel. Odkrýval hrdinkin veľký osobnostný potenciál a  jej obdivuhodnú vnútornú silu bojovať. Tento mnohovrstevný rozmer však postavy Felixa a  Zeda nemajú. Uvedomujem si pritom, že tituly Wilsonovej patria k  tým, čo deti rady čítajú. Možno práve preto, že sú zjednodušené. Prvoplánovo vtipné. Dieťa sa zabaví nad trochu „švihnutou“ rodinou. Odreaguje sa v tom, čo počuje a vidí v príbehu a čo by si možno nikdy netrúflo povedať či urobiť doma rodičom.

Čitateľ mladšieho školského veku, ktorému je táto kniha určená, rád pozoruje a preberá modely správania. Práve v tomto období si vedome buduje hodnotový systém. Cynizmus, sarkazmus je príznačnejší pre dospievajúcich a  dospelákov. Niekedy pomáha na chvíľu ako obranný mechanizmus. Ak však pretrváva, ničí všetko živé v  našom vnútri i  okolo nás. Malé deti by si ho rozhodne nemali fixovať ako vzor správania. Mojím želaním je preto, aby po Wilsonovej siahlo dieťa radostne aj za nejakou hlbšie založenou knihou.