��������

Určujúcim atribútom, resp. stavebným princípom celej zbierky je totiž ambivalentnosť. Autorka z nej často vytvára paradoxy, inokedy juxtapozíciou protirečivých obrazov problematizuje lyrickú situáciu. Súbor textov sa tak stáva labyrintom, ktorý sa permanentne rekonfiguruje, čo podľa môjho názoru výstižne reflektuje tekutú realitu nášho sveta i nás v ňom.

Orientáciu v tomto labyrinte ešte sťažuje variabilita významov kľúčových motívov (teda opäť svojím spôsobom ambivalencia). Vezmime si dve pasáže s motívom adaptácie – Šafranová ho vyjadruje ako „prispôsobivosť“ –, ktorý organicky súvisí s titulným motívom obojživelníka: „dokonale sme sa prispôsobili / jeden druhému“ (s. 14); „nestíham sa prispôsobovať / dýchať ten istý kyslík“ (s. 15). Ten istý motív tu figuruje v protichodných významoch.

Hypnotizujúce zaklínadlá
Čas obojživelníkov tak môže byť pri „tradičnom“ (symbolistickom) čítaní nezrozumiteľný a mätúci, preto aj v úvode recenzie to tvrdenie o potrebe (aspoň) druhého čítania. Prínosnejší je tak „iný“ spôsob čítania, väčšmi v súlade so spomínanou premenlivosťou, azda skôr iracionálny než racionálny, v rámci ktorého spozorujeme transformáciu integrálnych motívov na hypnotizujúce zaklínadlá.

Mnohé sa dá rozkódovať aj prostredníctvom titulného motívu obojživelníka a úvodných veršov prvej básne s názvom rozhodnúť sa: „koľko vody / nami musí pretiecť / aby sme sa vzdali života / v hlbinách“ (s. 11). Otázka, ktorú tu Šafranová kladie, by sa dala preformulovať nasledovne: Koľko času musí uplynúť, aby sme vyšli (aj) na súš? V zbierke potom ide o pohyb v smere evolúcie, doslova o vyvíjanie sa, no s vedomím minulosti nášho druhu. Obojživelník tu figuruje ako tvor, ktorý nadobudol schopnosť prežiť na súši, ale nestratil pritom schopnosť prežiť pod vodou. Vtelenie človeka do ambivalentnej amfibiálnej podoby, ktoré v zbierke sledujeme, tak paradoxne nepredstavuje evolučný krok vzad, ale naopak, vpred.

Človek je tu v akomsi proteovskom plynutí, pričom premenlivosť jeho identity (to, za koho sa považuje i to, ako o sebe uvažuje) je zhmotnená do prejavov telesnosti: „rýchlosť s akou mi rastú vlasy a nechty / ťa udivuje“ (s. 18); „rýchlosť s akou tvoje telo vysychá / ma neprestáva udivovať / vystačí si / aj bez hladných korýt riek“ (s. 18). Citované úryvky z titulného oddielu zbierky s venovaním „mužom“ (s. 9) sú z básne mimo nás a zaujímavo ukazujú rôznorodosť možností. Partnerská osoba lyrickej aktérky sa vyvíja iným smerom ako ona samotná, pričom tento „iný“ vývoj má súčasne pozitívne, ale aj negatívne aspekty: „koža obojživelníka / znesie iba dotyk vody / objatie z nej odčerpáva vlhkosť / potrebnú na dýchanie“ (s. 17).

Medzi lyrickou aktérkou a jej partnerskou osobou sa potom vytvára istá vzdialenosť, vyjadrovaná schopnosťou (ne)koexistencie danej osoby s vodou. Zjednodušene sa dá povedať, že kým lyrická aktérka ostáva v dotyku s vodou, jej partner je tvor suchozemskejší (čo je viditeľné v citovanom obraze „vysychania tela“). Na rozdielnosť sa však nahliada skôr bezpríznakovo, ako na niečo, čo je síce neodvratné, no nemusí to nevyhnutne prekážať spoločnému fungovaniu: „stretávame sa / ako sladká voda so slanou“ (s. 21).

Kým témou prvej časti je partnerský vzťah, v oddiele venovanom „synom“ (s. 25) – obrazy dávneho sveta – Šafranová tematizuje vzťah lyrickej protagonistky k dieťaťu, a to od počatia cez fázu plodu až po niekoľkoročný vývoj po narodení. Táto časť pôsobí emocionálnejšie, je plná zaujímavých obrazov so silným nábojom pátosu, ktorý je stlmovaný metaforickým plášťom: „ozýva sa vo mne / prvý oceán / z ktorého bude ubúdať / kým neobjíme pevninu“ (s. 29).

O neumlčateľnosti hlasov žien
Jadro poslednej časti zbierky s názvom �貹����DzԳٴDZ�ó������ a venovaním „sestrám“ (s. 37) tvorí predovšetkým motív medúzy. Šafranová tu odkazuje nielen na antickú mytológiu, ale aj na moderné feministické písanie (esej Hélène Cixous Smiech medúzy). Samotná medúza je reprezentáciou amorfnosti a keďže tu označuje ženu, implicitne vzniká kontrast medzi týmto živočíchom a ľudskou, resp. ženskou telesnosťou. Skúsenosť žien je zobrazovaná v jej ovplyvnení patriarchálnym usporiadaním spoločnosti, v ktorom sú ženy často umlčiavané: „aj keď sú hlasy pod vodou / sotva počuteľné / nezaniknú“ (s. 41). Na pozitívnu predstavu o neumlčateľnosti hlasov žien Šafranová vzápätí nadväzuje ideou sesterskej spolupatričnosti: „aby jeden našiel druhý / vlnia sa rýchlejšie / než zvuky nad hladinou“ (s. 41). Motív medúzy však vzhľadom na spomínanú amorfnosť a premenlivosť môžeme v najširšom zmysle vnímať nielen ako reprezentáciu žien, ale aj vo všeobecnosti „iného“, teda aj ďalších marginalizovaných identít.

Verím, že adresovaním kľúčových motívov zbierky Lenky Šafranovej Čas obojživelníkov som v tomto texte aspoň trochu prispel k zjednodušeniu diskurzívneho čítania knižky. Je to totiž zbierka, ktorú sa podľa mňa oplatí čítať. Do veršov sa dá ponoriť ako do vody – tá je v našom živote vždy prítomná, ako o tom hovorí aj záverečná báseň tomu ktorý ma našiel: „musela som // ísť po ne / až do vnútrozemia / tam kde bolo kedysi more / ktoré hladilo oceánsku kôru / po chrbte“ (s. 45). Napokon – aj ľudské telo je prevažne tvorené molekulami H₂O.

Matúš Mikšík (1988)

Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na FiF UK, kde neskôr pôsobil ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Bol šéfredaktorom časopisu Knižná revue a je autorom monografie K jasu a tiesni mierim s podtitulom Poézia Ivana Laučíka v interpretáciách. V súčasnosti recenzuje na voľnej nohe a tvorí obsah instagramového profilu @instapretacia.