��������

Večerný kôň je magickým rozprávaním, ktoré má silu preniesť vás do iného času a inej krajiny. Mladá štvorčlenná rodina – mama, otec, malá Lenka a Anne (Anička) – sa sťahuje za otcovou prácou z hlavného mesta Kodaň na severné pobrežie, do malého mesta s názvom Thisted. Zmena, neistota, radosť, strach. Začiatky na Šťastnej ulici sú opatrné, no pokojné. Srdcia ohrieva bezprostredná pestrofarebná povaha matky, ktorá dokáže každú clivú chvíľu premeniť na čosi nečakané a veselé. Jej medicínou pre celú rodinu sú básne, ktoré vymýšľa a rada ich aj zhudobňuje na otcovom klavíri, ktorý si rodina doviezla. Anička spoznáva kamarátku Júliu, rodina sa spriatelí so susedmi, život sa stáva o čosi predvídateľnejší.

Kapitoly z Thistedu ťažko nazvať príbehmi; sú to skôr krátke, pôvabné, miestami až meditatívne ladené fragmenty bytia v celej jeho jednoduchosti a zložitosti zároveň: „Svetlomodré nebo bolo vysoké a priezračné ako sklo. Slnko svietilo a vzduch bol taký čerstvý a čistý, až trochu pichal, akoby v ňom boli ihličky, a na ústach som cítila soľ.“ Vypovedajú o živote rodiny, o obyčajných ľuďoch a ich neobyčajných príbehoch, o denných činnostiach, hrách, koláčoch, vybaľovaní, hľadaní strateného krokodíla, zlodejoch, myšiach, o nových priateľstvách, o lúčení, smútku, láske, radosti. Vypovedajú o nich krásne, s citom, jednoducho, no s hlbokým porozumením k vonkajšiemu i vnútornému svetu. O dva roky čaká rodinu ďalšie sťahovanie. Opäť za otcovou prácou a znova ďaleko, do dediny Asted, ktorá leží pri dlhom fjorde a jednom väčšom meste: „Až oveľa neskoršie som si uvedomila, koľko stôp vo mne zanechal náš dvojročný pobyt v Thistede. Vysoké nebo a akoby vetrom vyčistené svetlo, vôňa a hlas mora, jeho obrovské vlny, ktoré udierali o breh a tam zanechávali stáročné zvyšky po rybárskych člnoch, veľkých lodiach i ľudských, niekedy aj veľmi ťažkých životoch.“

Autorka dokáže pomenovať ťaživejšie stránky života s prostou detskou čistotou, ktorá má moc skutočne očistiť od zbytočných nánosov dospelého uvažovania. Napríklad, keď rozpráva o staršej Júliinej sestre Johanke, ktorá v troch rokoch prekonala zápal mozgu a odvtedy bola „vo vývoji tak trochu pozadu. Nevydržala sa s nami ani dlho hrať. Júlia vtedy hovorila, že sa vracia do svojho sveta. Najviac ju zaujímali kvety. Všetky kvety.“ Alebo v matkinej rozprávke o Mačiciach, v ktorej otec Marcel spí čoraz viac a častejšie a stále ťažšie sa vie donútiť k tomu, aby ráno vstal z postele. Umenie spracovať náročné témy detským jazykom, neskĺznuť pritom k infantilnosti a navyše danú skutočnosť ožiariť ojedinelým svetlom pravdivosti (akoby práve padala hviezda či sa v diaľke mihla svätojánska muška) osobne považujem za najväčší kumšt literatúry pre deti a v tom vidím aj nenahraditeľnosť tohto žánru pre život dospelých čitateľov a čitateliek. Wandall-Holm toto umenie ovláda, akoby jej bolo celkom prirodzené. Kvalitou, hĺbkou, atmosférickosťou a jedinečnosťou svojho rozprávania pripomína severské velikánky ako Tove Jansson či Astrid Lindgren a to bez všetkého pátosu. (Iboja je severankou iba tak napoly. Narodila sa totiž na Slovensku v Liptovskom Mikuláši, kde vyrástla i dospievala. Jej domovom sa neskôr stala Kodaň, kde si založila rodinu.)

Kniha Večerný kôň vyšla pôvodne pred viac ako šesťdesiatimi rokmi po dánsky v Dánsku. Po tom, ako sa jedného dňa ozvala autorke ďalšia Slovenka žijúca v Dánsku, jej priateľka Ľubica Pederson, s otázkou, či by porozmýšľala nad prekladom knihy do slovenčiny, sprvu nesúhlasila, nakoniec sa však vo veku neuveriteľných sto rokov pustila do písania Večerného koňa nanovo – po slovensky. Kniha je odporúčaná pre čitateľov od osem do dvanásť rokov, obávam sa však, že vydavateľ mal pôvodne na mysli hranicu 120 rokov, len tú nulu mu ktosi v tlačiarni zmazal.