ղľáԾ
Tvrdohlavý baran
Bratislava, Perfekt 2000
Deti si museli zvyknúť na Barbie, pogy, playstationy ipokémony. Nehovoriac oodfušovaných ana bezbrannom detskom čitateľovi bezohľadničiacich knihách: trh sdetskými rozptýleniami je skoro taký výnosný ako obchod sbielym mäsom ajeho ustavične agresívnejšia výnosnosť ničí rovnako deti ako ich rodičov. Je to také masové, že by sme to možno ani nezbadali, keby nám túto smutnú samozrejmosť občas nesproblematizovali dobré knihy.
Medzi dobré detské knihy zostatnej produkcie slovenských vydavateľstiev sa bezpochyby zaradí kniha Romana Brata Tvrdohlavý baran silustráciami Miroslava Regitka. Nielen preto, že jej autorskými avydavateľskými tvorcami sú dôveryhodné osobnosti svyváženými kultúrno-komerčnými ambíciami, ale aj preto, že ide oknihu, ktorá sa uchádza opriazeň malého čitateľa najmä preto, že má sčím, vie ako na to ajej výpoveď vsebe nesie nemalú dávku naliehavosti, bez ktorej je akékoľvek písanie len mútením aj tak dosť znečistenej vody. Naliehavosť textu Romana Brata sa popri inom dá vyčítať predovšetkým ztoho, že osem rozprávkových príbehov priam úpenlivo volá po ochotnom poslucháčovi, ktorý je schopný nielen vnímať apočúvať, ale aj porozumieť aprežívať. To, čo mu ponúka na porozumenie aprežitie, vonkoncom nie je len príťažlivý sugestívny príbeh, ale priam náročná myšlienka oblečená do tohto príbehu. Brat prirodzene pracuje so starými témami amotívmi, vjeho rozprávkach (večerníčkových, aby sme nezabudli aj na tento sémantizujúci fakt) vystupujú zázračné bytosti, obri, škriatky, ježibaby, víly azvieratká, zázračno sa neprestajne premieňa na skutočnosť askutočnosť na zázračno, vtip sa neživí iba situáciou, ale rovnako aj duchaplnosťou, no všetko toto smeruje kamsi vyššie. Jednotlivé príbehy sú koncipované tak, že majú prinajmenej troch rozprávačov, ktorí čosi rozprávajú achcú byť vypočutí. Už sám tento fakt je oslovením detského prijímateľa: je nás tu viac, akaždý má svoju pravdu. Ďalšou príznačnou črtou Bratovej rozprávačskej ekvilibristiky je, že tu popri ľuďoch azvieratách príbehy často rozprávajú stromy: nemé bytosti so stáročnou pamäťou. Práve stromy sú objavom malej Katarínky, bohatej na oteckove rozprávky, ale obohatenej orozprávky, ktoré sa dajú počúvať takpovediac iba srdcom. Nuž aďalšou autorskou inováciou je geografická rôznorodosť príbehov, nesúca vsebe nevtieravé posolstvo ošírych diaľavách tohto sveta, vktorom máme svoj láskyplný domov. Fantázia týchto rozprávok nemá ďaleko do slnečného toreadorského Španielska, bohatierskeho Ruska, rozpálenej Arábie či indiánskej Kanady, ale súčasne vytrháva zneskutočnej domácej nevedomosti veci, ktoré nás spájajú so svetom apripomínajú, že všade žijú ľudia acelým svetom poletujú príbehy nasvedčujúce, že dôvtip, krása, dobro aporozumenie vždy zvíťazia nad tuposťou zlovôle, lebo sú silou, ktorá je tkanivom života samého.
Brat invenčne, ale aj veľmi jednoducho nadväzuje na tendencie vliteratúre pre deti, ktorých ideálom je stotožnenie sdetským čitateľom: otecko sa premieňa srovnakou nonšalantnosťou ako jeho vynaliezavá dcérka na čokoľvek, čo umožní vniknúť do tajomstiev sveta anemiestnou nedočkavosťou nezrúcať ich čaro. Zmyslu-, ale aj láskyplný dialóg môže bez prestania pokračovať všade, kde sa zahemží čosi živé, čo súvisí sneobjasnenými tajomstvami, ktoré však ani netreba objasňovať, ak ich dokážeme pochopiť aprijať vpokore lásky...
