��������

O tvorbe Václava Pankovčína sa hovorí pre­dovšetkým ako o slovenskej verzii magického realizmu. Spája sa so špecifickou východoslo­venskou perifériou a kurióznymi historka­mi, narúšajú sa v nej hranice medzi reálnym a fantastickým. Jeho romány sú vyskladané z kratších epizód vytvárajúcich obraz istého priestoru, nekladú dôraz na ucelený príbeh. K čitateľskej verejnosti sa opätovne dostávajú v treťom zväzku súborného diela vydavateľ­stva KK Bagala – Polárny motýľ. Priestor 3 x 4 (1997), K-85. Príbeh o prerušovanej mravčej ceste (1998) a pre autorovu smrť nedokonče­ný text ������á�����. Féria de San Augustín, ktorý bol prvýkrát publikovaný na pokračovanie v denníku Pravda v lete 2010.

�ղ���ǰ��š��DZ�����ý Polárny motýľ ponúka mix naivných metafyzických úvah o svete a sebe v období vynárajúcej sa dospelosti, študentských lások, pijatík a príležitostného štúdia, ktorý sugestívne zachytáva špecifický svet internátov a študentského života. Vytvára obraz internátneho sveta ako samostatné­ho vesmíru, ktorý je aj napriek všetkým ne­istotám, útlakom, drámam a ohrozeniam na živote (predovšetkým v podobe nízkych hygienických podmienok internátov a po­tenciálneho alkoholizmu) istou oázou v mori ošklivostí a obáv z neistej a obyčajnej do­spelosti.

K-85 zachytáva iný priestor na okraji vy­lúčený z bežného života – pobyt v nemocnici pacienta trpiaceho pankreatitídou. Je popretkávaný historkami ostatných pacientov s typickým pankovčínovským očarením z rozprávania a v duchu tvorby 90. rokov metafikčnými exkurzmi do procesu písa­nia v podobe „chlapa, ktorý mal premyslené romány“ (s. 262). Drobné náhľady do života pacientov tvoria kontrast k nemocničnému prístupu, v ktorom sú chorí tradične zredu­kovaní na fyzické symptómy a kódy diagnóz.

������á�����, z prostredia východoslovenskej dediny, ktorá tak ako „celá tá oblasť je jak z divých vajec alebo z iného sveta“ (s. 379), je dejiskom rôznych magických a parapsycholo­gických úkazov – posadnutia diablom, staro­zákonní proroci, nesmrteľný vajda, exorcisti, vzkriesenia, morské oko s krvilačným mal­strömom, ktoré spája Slovensko s morom a je „vstupnou bránou do iného sveta“ (s. 338). Ty­pické historky dedinských podivínov sa mali zliať v závere do epického súboja o „dušu“ dediny (pri čítaní na um chvíľami schádza kozmický horor H. P. Lovecrafta), ktorý au­tor nezamýšľal skončiť tak katastroficky, ako býva pri takýchto príbehoch zvykom, pretože „by to nebolo dobré, lebo nevnášaš do života nádej“ (s. 501).

Napriek odlišným témam a zameraniu jed­notlivých textov – študentská romanca, nuda v nemocnici a kozmická hrôza na východoslo­venský spôsob – majú viaceré spoločné črty, prítomné ostatne naprieč celou autorovou tvorbou – epizodickosť, úľuba v periférii, me­tatextualita či (pre V. Pankovčína asi najtypic­kejšia črta) prelínanie reality a fantastického, ale aj iných opozícií, v prípade románov napr. mesta a dediny.

Spoločným menovateľom všetkých troch románov je aj priestor – internáty, nemoc­nica, východoslovenské mestečko – do seba uzatvorené okrajové svety fungujúce podľa vlastných pravidiel, a to nielen geograficky, ale aj hodnotovo. Autorovu úľubu v marginál­nosti cítiť aj z postáv obývajúcich jeho texty, ktoré sa vyznačujú vychýlením, vylúčením z „normálu“ – opakovane neúspešný samovrah a umývač mŕtvol z internátov, pacienti v ne­mocnici, bludmi trpiaca stará grófka, cimrma­novský vedátor, samozvaní proroci či rómski kočovníci z ������á�����u. Prostredníctvom genia loci špecifických, periférnych miest, aspoň čiastočne vyčlenených z každodennej reality nastavuje kritické zrkadlo zaužívaným hod­notovým rámcom, niekedy citlivejšie, inokedy priamočiarejšie.

Polárnym motýľom cez večnú tému chlapca vydávajúceho sa na skusy do mesta s patričnou mierou očarenia novým prostredím, ale aj neis­toty a straty koreňov sa tiahne leitmotív nespo­kojnosti a znepokojenia banálnym svetom kaž­dodennej reality, materiálnosti a absentujúcej citovosti (o napojení sa na tradíciu slovenskej literatúry 60. rokov sa v súvislosti s autorovou tvorbou hovorilo častejšie). V prípade ������á�����u siahol V. Pankovčín po transparentnosti a línia je nešťastne vystupňovaná do zapálených (moralistických) kázní postáv o skazenosti sveta alebo aspoň súdobej spoločnosti, v ktorej sa len „bojuje o moc a peniaze […], bojuje sa o štátny rozpočet, o ministerské kreslá, o miliardové podniky“ (s. 436), pred ktorou nie je v bezpečí ani zabudnutý ������á�����, v ktorom „medzi sebou bojujú dvaja poblúznení fanatici o to, kto získa viac duší“ (s. 436). V obdobnom duchu je spraco­vaná aj rómska tematika – začína večne putu­júcimi kočovníkmi opradenými fantastickými legendami a končí prednáškou o dôležitosti rozmanitosti v kultúre.

Viera Prušeková v doslove hovorí o komu­nikatívnosti textov V. Pankovčína – v rámci jeho vlastnej tvorby, ako aj slovenskej litera­túry 90. rokov. Texty sa pohybujú v medziach autorského rukopisu, sú zasadené vo svojom období, ako spoločensky tak aj literárne. Cítiť z nich autorove neutíchajúce nadšenie pre príbehy a ich rozprávanie, ktoré spolu s atmosférou autentickosti textov vytvárajú dojem otvorenosti voči čitateľom a vyvažujú niektoré nedostatky textov – či už je to, pre­dovšetkým v poslednom románe, istá dávka publicistického glosovania, útrpných dialógov a pre niektorých možno aj teleologické dôkazy Boha, ktorým je láska.