ղľáԾ
Sodbornou reflexiou tvorby scénografa Jozefa Cillera sme sa dosiaľ stretávali len prostredníctvom čiastkových štúdií, článkov a recenzií. Monografia Dagmar Inštitorisovej ádz Jozef Ciller. Čítanie vmysli scénografa prináša komplexný pohľad na jeho doterajšiu tvorbu.
Jozef Ciller patrí kpopredným a osobitným tvorcom slovenskej divadelnej scénografie. Jeho výtvarná poetika sa vyznačuje konceptuálnym videním dramatickej skutočnosti aobjavovaním nových scénografických možností. Odmieta pojem „divadelná dekorácia“ a za základný anajdynamickejší výtvarný prvok scény považuje herca schopného priestor členiť, podľa potreby meniť, atým mu dávať nové významy. Shercom počíta ako sdôležitým výtvarným komponentom a už vo svojich profesijnýchzačiatkoch vyvinul úsilie, aby sa základom jeho spolupráce srežisérom stalo hľadanie režijno-dramaturgickej koncepcie, pretože, ako sám tvrdí, scénografia má inšpirovať herca, provokovať režiséra avneposlednom rade prekvapovať diváka. Odborníci Jozefa Cillera považujú za priekopníka špecifickej akčnej scénografie, ktorá programovo začala opúšťať klasický „kukátkový priestor“ a hľadala nové možnosti inscenovania, často aj vnedivadelných priestoroch, poskytujúcich väčší kontakt sdivákom.
ýǻ徱á
Monografia vznikla ako súčasť jej projektu Čítanie vmysli divadelného tvorcu, vktorom sa Dagmar Inštitorisová zaoberá poetikou aestetikou tvorby významných osobností slovenskej divadelnej scény zaspektu základných divadelných profesií. Doposiaľ sme ju poznali najmä ako autorku dvoch publikácií: V prvej sa venuje umeleckej tvorbe dramatika Karola Horáka (Čítanie vmysli dramatika, 2006), druhá dielubábkara abásnika Jozefa Mokoša (Čítanie vmysli bábkara abásnika, 2016).
Monografiu Jozef Ciller. Čítanie vmysli scénografa autorka rozdelila na dve časti. Prvú, obrazovú časť tvorí množstvo výtvarných návrhov afotografií scénických realizácií predstavujúcich výtvarníkovu najvýznamnejšiu domácu izahraničnú tvorbu. Textová časť je výsledkom Inštitorisovej výskumnej činnosti, vktorej orientuje pozornosť na minucióznu analýzu Cillerových výtvarných koncepcií. Klasické teatrologické metódy jej pomáhajú vnazeraní na výtvarníkovu tvorbu zpoetologického atextologického hľadiska, zatiaľ čo semiotické, sémantické ainterpretačné interpretácie umožňujú kontextuálne dekódovanie.
Úvodná kapitola ádz Scénografia ako metafora vakcii poodhaľuje čitateľovi Cillerovo teoretické myslenie oscénografii adivadelnom umení. On sám nie je autorom ucelenej publikácie oteórii scénografie, autorka východiská nachádza najmä vjeho osobných vyjadreniach zastúpených prostredníctvom publikovaných prác (inauguračné ahabilitačné prednášky) a rozhovorov. Inštitorisová sa vtexte vracia aj k osobnosti Ladislava Vychodila, popredného scénického výtvarníka, zakladateľa Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení vBratislave aCillerovho pedagóga. Poukazuje na Vychodilov výrazný vplyv na výtvarníkovo presvedčenie, že zo scénického návrhu je potrebné cítiť, že tam chýba herec, uvedomuje si však Cillerovo odlišné rozvíjanie tejto myšlienky, aj ďalšie iné vplyvy ainšpirácie. Úvodnú kapitolu môžeme chápať ako platformu pre nasledujúce časti.
Slovo má tvorca
Vďalšej zkapitol Scénografia ako akcia, event afantázia autorka ozrejmuje súvislosti týkajúce sa výtvarníkovej intenzívnej spolupráce srežisérom Petrom Scherhauferom vkultovom Divadle Husa na provázku (DHNP) vBrne. Vtexte sa čitateľ stretáva spojmom „nepravidelná dramaturgia“, ku ktorej sa toto divadlo hlásilo od svojich začiatkov. Inštitorisová konštatuje, že Ciller vkaždej scénickej výprave pre DHNP vychádzal zkoncepcie nepravidelnej dramaturgie, vzťahujúcej sa na všetky ostatné inscenačné zložky, rovnako aj zkoncepcie nepravidelného tvarovania obdĺžnikového priestoru Procházkovej siene, ktorá bola 25 rokov domovskou scénou tohto brnianskeho súboru. Autorka svoje tvrdenia demonštruje príslušnými inscenáciami ztohto obdobia, napr. známou inscenáciou hry Leonida Andrejeva Červený smiech (1975), vktorej diváci sedeli vovále okolo stien Procházkovej siene.
Ďalšou osobitnou kapitolou vživote Jozefa Cillera je Slovenské komorné divadlo (SKD) vMartine asňou spojené režijné spolupráce sĽubomírom Vajdičkom, Romanom Polákom aIvanom Petrovickým. Práve vSKD Martin vznikli scénické výpravy, za ktoré Jozef Ciller získal domáce a zahraničné ocenenia. Mnohé znich, ako napríklad výprava kinscenácii hry Ivana Stodolu Čaj upána senátora (1974), vznikli vspolupráci srežisérom Ľubomírom Vajdičkom, jeho dlhoročným spolupracovníkom. Pri analýze tejto inscenácie si môžeme všimnúť autorkinu snahu oprezentáciu Cillerových myšlienok prostredníctvom jeho osobných vyjadrení k inscenácii, avšak takýchto (vzácnych) momentov nachádzame v monografii viac. Inštitorisovej nápad nechať prehovoriť samotného tvorcu prispieva kzhmotneniu jeho autorských zámerov, ako aj jeho osobnosti. Vnajrozsiahlejšej kapitole okrem iného nahliada i na výtvarníkovu činorodosť vbábkovom aochotníckom divadle, televízii afilme, opere apod.
Čechov, Molère, Shakespeare
S divadelnými hrami Čechova, Molèra aShakespeara sa Ciller počas svojho umeleckého pôsobenia stretol niekoľkokrát. Inštitorisová detailne analyzuje a dekóduje mnohé výtvarné koncepcie, ktoré výtvarník navrhol. Vsúvislosti sČechovom autorka výraznú pozornosť venuje dvom inscenáciám Višňového sadu zroku 1979 vréžii Miloša Hynšta aĽubomíra Vajdičku, pričom opäť prenecháva slovo aj samotnému scénografovi, ktorý svoj ucelený koncept zaznamenal v texte inauguračnej prednášky. Možno povedať, že voboch prípadoch sa stretávame sjasne vyargumentovanými invenčnými prístupmi, vzbudzujúcimi pozornosť aj sodstupom času.
Pri molèrovských inscenáciách autorka upriamuje pozornosť na rozmanitosť Cillerových prístupov kvizuálnym riešeniam, ktoré podľa jej tvrdenia „oscilujú medzi dobovým asúčasným jazykom, umožňujú dynamické stieranie hranice medzi interiérom aexteriérom, prechod zjednej hereckej či scénickej akcie do druhej, zmenu významu azároveň majú presne definovaný výraz ivstatickej, t.j. vneakčnej podobe.“ (Inštitorisová, s. 253)
Vkapitole Shakespeare ako prítomnosť (aj) renesancia sa zameriava na znaky renesančnej exteriérovej ainteriérovej architektúry. Vcentre pozornosti stojí Hamlet (1994) uvedený vChorvátskom národnom divadle vZáhrebe vréžii Joška Juvančića. Zaujímavosťou bolo, že Cillerovo výtvarné riešenie bolo navrhnuté pre interiérový divadelný priestor, no pri príležitosti letného divadelného festivalu vDubrovníku tvorcovia hru inscenovali vo vojenskej pevnosti Lovrijenac. Treba zdôrazniť skutočnosť, že Chorvátsko bolo vtom čase vo vojne so Srbskom.
Čítanie vmysli scénografa
Inštitorisovej výskumná činnosť sa zaoberá nielen Cillerovou tvorbou, ale aj jeho osobnosťou. Sprostredkovane, cez výtvarníkovu umeleckú produkciu, sa obracia k jeho individualite a ponúka aj nazeranie z pohľadu jeho humanistického občianskeho postoja kspoločensko-politickému dianiu vbývalej ČSSR. Ozrejmuje však aj výtvarníkovo pedagogické pôsobenie na Katedre scénografie Vysokej školy múzických umení vBratislave. Súčasťou textovej časti je tiež posudok inauguračnej práce Jozefa Cillera od teoretičky umenia Věry Ptáčkovej, či výtvarníkov text rozlúčky sLadislavom Vychodilom, ktorý predniesol na pietnom akte vroku 2005.
Dagmar Inštitorisová veľmi konzekventne číta vmysli scénografa, analyzuje apomenúva jeho dielo, no zároveň prenecháva čitateľovi priestor pre uchopenie výtvarníkovej tvorby iosobnosti. Je zjavné, že Cillerov talent aintelekt je presiaknutý stranami jej knihy, ktorá, dovolím si povedať, vmnohých ohľadoch „povznáša duševné priestory aladí nás do vyšších oktáv poznania“ (s. 281). Presne ako divadlo.
Prof. Jozef Ciller (1942) je scénický akostýmový výtvarník, filmový atelevízny scénograf, architekt avysokoškolský pedagóg. Absolvoval štúdium architektúry na Vysokej škole technickej (1962 – 1964) vBratislave aštúdium scénografie uprof. Ladislava Vychodila na VŠMU v Bratislave (1964 – 1968), kde vrokoch 1990 – 2008 pôsobil ako vedúci na katedre scénografie. Je tiež interným výtvarníkom ašéfom výpravy vSKD vMartine a spoluzakladateľom legendárneho Divadla na provázku vBrne, sktorým spolupracoval desať rokov. Svoje výtvarné koncepcie rozvíja sradom popredných režisérov doma ivzahraničí. Je laureátom mnohých významných ocenení.
Nora Nagyová (1987) vyštudovala dejiny ateóriu divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU vBratislave. Pôsobí ako odborná asistentka na Katedre divadelných štúdií aKatedre scénografie DF VŠMU vBratislave. Vo výskumnej činnosti orientuje svoju pozornosť na oblasť divadelnej scénografie akostýmu vkontextoch divadelnej réžie ateórie a na súčasné divadlo adrámu.
