��������

Jana Bodnárová

takmer neviditeľná

Bratislava, Aspekt 2008

         V živote takmer každého človeka nadíde čas, keď si začína zreteľnejšie uvedomovať vlastnú biografiu, reflektovať ju, hľadať kľúčové, zvonka možno celkom nenápadné udalosti, takmer nehmatateľné, no znútra intenzívne preciťované „body“. Keď identifikuje predtým neuvedomované spojenia medzi nimi a dáva im tak nový význam. Ak je tým človekom spisovateľ alebo spisovateľka, reflexívne návraty sa často stanú literárnou témou, ktorá predstavuje veľké možnosti prienikov nielen do žitého, ale aj do procesov jeho „prepisovania“, pretvárania na text.

         Jana Bodnárová, jedna z našich najpozoruhodnejších prozaičiek, ponúka v najnovšej knižke svojskú, síce od predchádzajúcich textov odlišnú, no niektorými prvkami autorskej poetiky predsa len nezameniteľnú podobu takéhoto „sebaprepisovania“. Ak by sme aj novú knižku spájali s autorkiným obratom k autobiografii, nemožno ho podľa mňa vnímať ako náhlu ruptúru, vo viacerých Bodnárovej poviedkach sa vyskytujú prvky (situácie, vzťahy, postoje, typy postáv), v ktorých očividne rezonuje vlastná skúsenosť, zážitkovosť, v takmer neviditeľnej je však tento moment posilnený aj ja-rozprávaním. Autorka sa v ňom usiluje o úprimnosť, no, ako vzápätí dodáva, je si vedomá, že nemôže sa „obrátiť naruby“. A nemôže byť ani vyčerpávajúca či absolútne verná, už len preto, že v písaní o sebe je veľa náhodných posunov v čase, dosť selektívnosti a sú v ňom aj určité mantinely a určité limity zapamätaného...

Pri rekonštruovaní svojho príbehu cez prúdy spomienok sa Bodnárová nepohybuje v lineárnom čase, ale tak, ako je to pre ňu príznačné, aj v iných knižkách, v časových slučkách, v kruhoch, v meandroch. Práve v meandrovitosti, s akou plynú útržky príbehov, myšlienok, pocitov, nachádza radosť a očividne aj „metafyzické“ a estetické uspokojenie. Medzi riadkami cítime radosť, s akou autorka spriada z fragmentov podobu novej reality, reality vytváranej zo zásob pamäti, ale aj z obrazotvornosti, z nekrotenej túžby po tejto novej – textovej realite, ktorú nepokladá za klam, no zároveň ani nie za celú pravdu o svojom živote. Cez fragmenty nás tentoraz autorka vovádza (samozrejme, iba sčasti) aj do procesov samého prepisovania príbehu (seba), otvára pred nami myseľ, pamäť, prihovára sa takto k sebe, k svojim minulým a prítomným Ja – a aj k čitateľom, čítajúcim, opakujúcim všetky tie kruhové dráhy či meandre, všetky palimpsesticky navŕšené vrstvy, z ktorých vyhmatávame kontúry jednej biografie... Dodám, že nielen intelektuálnej, a nielen umeleckej, Bodnárová rovnako tematizuje cez prúdy spomínania aj telesnosť, nie je to telesnosť abstraktná, vypreparovaná z kontextu konkrétneho príbehu, zbavená mäsa, kostí a krvi. Autorka „prepisuje“ svoju vlastnú ženskú telesnosť, a to hneď vo viacerých časových rovinách: od telesnosti dieťaťa a dospievajúceho dievčaťa až po telesnosť, ktorá je čoraz viac poznamenávaná chorobami, slabosťou, starnutím, po telesnosť, ktorá je vo všetkých týchto aspektoch čoraz viac reflektovaná.

V texte,  ktorý je utváraný z voľne plynúcich asociácií a bohatý na opis rôznych, zdanlivo neraz celkom triviálnych, no včlenenosťou do celku zvýznamnených príhod, na drobnokresby postáv blízkych, ale aj celkom cudzích ľudí, sa prelínajú príbehy, úvahy, pocity, fakty, vecné záznamy s odkazmi na výtvarné a literárne diela, s lyrickými, takmer básnickými pasážami. V rámci tejto tvarovej pestrosti autorka siahla aj po „minirománoch“ (žáner iniciovaný naším rozhlasom), ktoré včlenila do toku rozprávania, a tým ozvláštnila, rozkošatila jeho štruktúru. Pri čítaní som mala pocit, akoby text menil svoje tempo a rytmus, akoby sa rozprávačské tempo spomaľovalo, zvoľňovalo a frázovanie stávalo mäkším. Oprávnenosť tohto pocitu mi potvrdzuje sama autorka, ktorá sa v záverečnej časti knižky priznáva, že v pomalosti nachádza čoraz väčšiu krásu, pretože v pomalosti „môže vstúpiť do mysle objav alebo aspoň prekvapenie“. Jej knižku treba čítať s rovnakou záľubou v pomalosti, dovolí nám to uvidieť v nej nemálo objavov či prekvapení.

Etela Farkašová