ղľáԾ
SULÍK, Ivan: Tajničky pred zotmením
Mária Bátorová: íš
Je celkom nepredstaviteľné, čo len si pomyslieť, koľko myšlienok venovali desiatky generácií literátov na zaznamenanie základného delikatessima života, vzťahov medzi mužom aženou. Dejiny sú bohaté na výkriky išepoty anáš brutalizovaný svet sa aj vďaka literatúre podvedome asebaobranne prikláňa kpokojnému ivzrušujúcemu tisícročnému vzťahu obidvoch pohlaví, ato aj svedomím mnohonásobnej vyrozprávanosti tejto nesmrteľnej témy.
Poviedkové etudy Mátie Bátorovej sa odohrávajú vnezameniteľnom, nadobro „obyčajnom“ prostredí askôr naznačujú, čo nám, mužom, ženám, otcom, dcéram, milencom amilenkám chýba, ponúkajú nám vpravej intímnej súmračnej chvíli malú skromnú tajničku. VBátorovej komorných príbehoch prevláda vážny tón, elegickosť, nostalgia, clivota, ťahavé adagio, predtuchy nenaplnených koncov aočakávaných dotykov. Všimnime si napríklad exteriéry: často sú elegantné, noblesné, príťažlivé, ale vždy skôr provizórne, vyznačujú sa prechodnosťou, symbolicky avizujú rozchody akrátke stretnutia muža aženy – čakárne, vestibuly, bistrá, stanice, telefónne búdky, kaviarne, penzióny, hotely... Tu stretávame ľudí, ktorí čosi vnútorne cenné vlastnia, ale oveľa viac im toho chýba kharmónii, knaplneniu vzájomného vzťahu, ksúzvuku duší. Autorka však nie je až taká skúpa na slovo, nechá svoje ženušky amužíčkov vyrozprávať sa, odkryť karty. Čo nám chýba, bratia asestry? Isteže, stále ide oto „pokúsiť sa preniesť do duševnej oblasti. Aj tam“, uvažuje naša mladica „by sa niečo také pevné zišlo, pestované, racionálne, zdôvodnené, kontrolované. Aj tam je platňa, ale pod ňou je – cit. Acity robia city.“
Hm, keď už nie platne, tak aspoň kompromis, prerastanie, výpožičky citu rozumu anaopak. Dorozumenie je teda možné, ale... Ako však vidíme nie po prvý raz adosť očividne, city sa neveľmi ráčia sráciom, idealita smaterializmom, pokorné čakanie shektickou kariéromániou, „hmlistá víla“ vmušelíne si nerozumie srozvíchreným „veterným kráľom“, mužská pevnosť sa ťažko dobýva, na obidvoch stranách tichého korektného bojiska ostávajú hrdí isklamaní zablúdenci. Aktívnejšie aako vždy cieľavedomejšie ženy chcú „pestovať vzťah“, amuži? Žena dobyvateľka sa radšej vzďaľuje so svojou pravdou, čosi prírodné , živočíšne jej našepkáva byť vstrehu pred zakoreneným pragmatizmom samčieho úspechu azanovitej cesty nahor. Čosi ťažko navrátiteľné skúšajú dostať na zem naše citlivé stvorenia, vtom sú vo všetkých jedenástich poviedkach rovnaké. Rýchle plynúce obrázky živého sveta však ponúkajú poväčšine dosť monotónne posplietané disonancie ako – Boh dá – predzvesť možnej vytúženej duševnej harmónie.
Nuž ačo zvykne byť vtakýchto miniatúrach epickou oporou autorov? Nevera, manželské amilenecké krízy, neopätovaná ľúbosť, hlúpe nedorozumenia, mužský či ženský vlastnícky egoizmus, rozpor medzi zodpovednosťou aslobodou výberu, chuť ignorovať konvencie. Bátorová tu vedela omožných pošmyknutiach, apreto sa rozhodla vsvojich pôvabne intimizovaných príbehoch byť čo najviac diskrétna, úsporná, nechce za nič na svete hlučne naservírovať čitateľovi mastný guláš Collinsová aspol. Preto sa ono „pestovanie vzťahov“, ktoré by naši protagonisti radi udržali na decentnej úrovni (a aj sa im to vďaka autorke darí), radšej presúva do pocitov previnenia ahrdej samoty ako do scén hysterických erupcií. Tajomstvá ponechávame na chvíle privátnych bilancií, pričom autorka dobre vie, kedy „uťať“ príbeh anedovoliť postave zaliať slzami alebo vínom pokazenú predstavu anesplnené sny. Azda preto Bátorová nevidela svoj hlavný literárny cieľ vpovrchovo atraktivizujúcom zosilňovaní výrazu, hoci – na druhej strane – možnože takéto šetrenie sepickou priazňou aromanesknosťou apokus vyrovnať sa sodvekým mužsko-ženským iskrením skôr intelektuálne, filozoficky, ochudobnili Bátorovej poviedky oväčšiu plastickosť, dramatično arozprávačskú spontaneitu azanechal vnás dojem úzkostnej kompozičnej prisvedomitosti à la thèse. Je to zvláštny atrochu nečakaný paradox, ak si vtej chvíli pomyslíme, koľko intelektuálneho nasadenia venovala autorka práve tomu, aby túto mentálnu clonu odstraňovala práve zo svojich poviedkových postáv.
