ղľáԾ
Bratislava, Marenčin PT 2011
Najnovšia kniha spisovateľa-reportéra Slava é je zaľudnená takým množstvom ľudí, ktorými autor osvedčuje, dosvedčuje, alenajmä usvedčuje obdobie, ktoré poznamenalo jeho život, až praská vriadkoch. Anebyť spisovateľovej rokmi vytrénovanej reportérskej zručnosti, nejeden čitateľ by sa vnich možno stratil. Slavo Kalný však svedectvo odobe, ktorú ešte zažili ajmnohí jeho čitatelia aktorá poznačila ajich životy, mapuje akoskutočný majster reportérskej skratky rátajúci s čitateľsky aktívnym arozhľadeným vnímateľom. Čo stať, tomalý román. Nejedna z tých statí sa spája srokmi autorovho štúdia nakatedre novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kdebol jedným zo štyroch prvých absolventov, a ďalšie sdenníkom Smena, ktorého bolredaktorom a kým honevyhodili, aj šéfredaktorom. Preto má knižka osobitnú vôňu pre tých, ktorí to v týchto inštitúciách zažili tiež, aj keď nie práve pojeho boku. A aj keď dejiny Smeny sapre väčšinu vtedajších smenárov končia začiatkom sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď ich zpolitických dôvodov zredakcie povyhadzovali.
Práve prenich apre ichpotomkov jekniha Slava é nepochybne veľkým azaslúženým zadosťučinením. Preostatných jesvedectvom oautorovej dobe imementom a otázkou zároveň: Akí bysme boli vsituácii, ktorá lámala nielen charaktery, aleneraz aj väzy?
Tí, ktorí hrdinov é knihy (neraz hrdinov v pôvodnom význame toho slova) poznali a zažili, sasotva ubránia zaujatému ponoru dojej vecne, apritom strhujúco stvárnených príbehov. Ani jasom saneubránila, veď osobne somich poznala vyše šesťdesiat. Jeden bolspolužiakom môjho otca, viacerí, vrátane neskoršieho šéfredaktora Národnej obrody Juraja Vereša, ma učili, legendárny reportér Gavril Gryzlov ma doSmeny prijímal akopraktikantku, ďalší vyhodený šéfredaktor Anton Kurina misprístupnil svoj archív, keď sompracovala nadiplomovke, novinár aspisovateľ Vladimír Ferko manezištne zasväcoval doreportérskej abecedy, jeho predčasne zosnulý synJerguš, tiež novinár aspisovateľ, bol trénerom môjho syna, spisovateľka Hana Ponická mi veľkoryso dala tip naprvú reportáž z práve budovaného Slanického ostrova umenia atak ďalej...
é Svedkovia mojej doby sú však zaľudnení takým množstvom postáv, miest, mestečiek, miestečiek, dedín, samôt, osád aautor ichstvárňuje tak šťavnato, že doich príbehov sapravdepodobne srovnakým zaujatím ponoria aj tí, ktorí sa sich aktérmi stretnú vjeho knihe prvý raz. Kniha nie jelen ponorom doviacerých príbehov autorových súčasníkov. Je výnimočná tým, že svedkovia jeho doby sú ajsvedkami dôb minulých ibudúcich. Z každého príbehu i zcelej knihy satotiž prediera poznanie, že osituácie, vktorých siideme navzájom pokrku, nie je núdza nikdy. Núdza je skôr o tých, ktorí sa ktakej poľovačke neznížia. A aj o tých, čo nezatrpknú a zkrivdy vyťažia poznanie, ktoré byazda mohlo zamedziť ďalším krivdám.
Keď som sipred rokmi prečítala dvojdielny dokument Slava é Páni novinári, vktorom zmapoval prácu novinárskych osobností svojej doby, uvedomila som si, že v ňom jedna osobnosť chýba. Osobnosť významná nielen rozsahom, obsahom aformálnou kvalitou svojej tvorby, ale aj neúnavným mapovaním životov ľudí, ktorí bynemali byť zabudnutí – Slavo Kalný. A keď som topri jednom náhodnom stretnutí pred týmto ozajstným pánom novinárom, reportérom s veľkým R, vyslovila, vzápätí som siuvedomila, že sa na tozrejme sotva niekto odváži. On sám totiž nastavil latku takvysoko, že len nazbieranie faktov o ňom si ťažko ktosi trúfne. Lebo takako reportáž nemožno vysedieť priinternete, ale jutreba vychodiť ponie vždy schodných cestách a ľudských životoch, taknemožno priinternete vysedieť aniknihu odobrom novinárovi. Svedectvo onovinárskom majstrovstve Slava é sa však, našťastie, predsa lenzrodilo. Jeho Svedkovia mojej doby totiž neprinášajú lensvedectvo oudalostiach a ľuďoch, ktorí tvorili jeho dobu, alecez postavy jeho reportáží zrkadlia predovšetkým jeho novinársky život atvorbu. Život atvorbu pána novinára parexcellence.
