ղľáԾ
Mila Haugová (1942) je nielen naša najplodnejšia autorka poézie, ale aj najreflektovanejšia krížom cez všetky generácie. „Magenta“ by mohla byť jej farbou: dôstojnou, vášnivou, odvodenou, krvavo temnou (pri zrode aj zániku). Predznakomspirituality, ku ktorej smerujú významové presahy jej poézie. Haugovej báseň Magenta pochádza zo zbierky Cetonia aurata (2013) anájdeme ju aj vo výbere Rudolfa Juroleka zautorkinej tvorby.
Magenta
Zdvihne sa akoby naraz západný vietor
snežným menom... zefiro... meno ako
pre serafína... spievajúceho Archanjela
všetko treba odložiť... ešte kvitnúce
geránie zdvihnúť pred prízemným
mrazom... odložiť polievaciu krhlu
zavrieť záhradný hydrant... obrať
rajčiny apapriku suché fazuľové
struky... horkasté vinohradnícke
broskyne... hrozno zo Chardinových
zátiší (visiace na drôtenom plote)
zavariť tvrdé zlaté duly (teraz by mi
tvoje pevné ruky pomohli objímať
ostré nože akrájať trpké ovocie)
rozmýšľam odiaľke ablízkosti
stávam sa ozvenou apriepasťou
prebývam tu (len ty cítiš čas
vmojom pulze) orechy začínajú
voňať aodlupovať sa (raz si pre
mňa jeden zelený rozpolil) ešte
kvitne drobný indigový pupenec
bolestne sa ovíja (extáza milencov
ostro ako kružidlom mi kreslíš
nechtami po chrbte)
napadnú mi čudné krásne slová
zokraja pamäti... sibírsky kosatec
Brunello di Montalcino
za oknom dážď... mokrý zlatohnedý
pes vizbe... jemná červená farba srdca
aruža stakým istým okrajom
áԴ
za bielym obdĺžnikom okna prebehne
kôň so smutnou nahou jazdkyňou
troch Anjelov mi daj khlave... Bože... môj...
19. 9. 2012
(1) Báseň je pomerne dlhá, napísaná voľným veršom vpravidelných trojveršiach, iba posledný verš vystupuje samostatne vpozícii veľmi osobného poetkinho resumé, možno prosby-závetu. Patrí ktým menej obvyklým textom, do ktorých autorka vťahuje každodenné reálie. Väčšinou sa unej vyskytujú sporadicky, navyše, ihneď transformované na symbolickú látku. Haugová buduje básne zo svojich symbolických svetov. Po „zefire“ a „serafínovi“ (poetkine „krásne slová“) zaznie kľúčové konštatovanie: „všetko treba odložiť“. Príkaz, zmäkčený neurčitkom, odčlení úvodný, rozostrený vstup do básne od jej ozajstného pohybu, rozbehnutia. Sled reálií aj aktivít, ktorý nasleduje, nám priblíži záhradu, dom/ácnosť, jeseň i predvečer pred náhlou zmenou počasia, pečatenie priestorov, odchod, možno ajlúčenie. Ale aj tu, vspôsobe ich podania, predsa len nájdeme symboliku, ktorá je výrečná aspoluutvára najmä emočné ovzdušie básne; ak kvety, tak v prízemnom mraze, ak voda, tak uzamknutá, ak fazuľové struky, tak suché, ak broskyne, tak horkasté, ak hrozno, tak uchytené na (kontrastujúcom) drôtenom plote, ak ďalšie ovocie, tak trpké, vlastne zazimované. A ak muž, tak „pevnými rukami“ objímajúci ostré nože...
Ale muž tu nie je, len by sa zišiel (protagonistkin komentár: „rozmýšľam odiaľke ablízkosti“). Avplynutí básne – po zosumarizovaní povinností (a každodenných radostí), dotyku s ohlasujúcou sa jeseňou, búrkou, večerom, nocou, aj scelou tou nakopenou zodpovednosťou žien, ochrankýň (ducha i tela) záhrady a strážkyň domu – dochádza knenásilnému, avšak viditeľnému obratu. Alebo skôr zastaveniu sa, poohliadnutiu a presunu (ťažiska básne) – k vnútornému dopovedávaniu, ktoré alternuje prostú, akoby evidujúcu a evidovanú realitu doterajšieho básnického zápisu. Vnímame zmenu pulzu i napätia, čítame zámenu vnútrobásňového priestoru i času.
(2) Táto iná „stopa“ (po slovinsky: sled) sazačne sebaoznačujúcim výrokom lyrickej protagonistky: „stávam sa ozvenou apriepasťou / prebývam tu“. Akoby prirodzená inventúra práce, povinností, onoho „musíš“, narazila na túžbu, prianie „rada by som“, ibaže osobný čas je neúprosný. Túžba ostáva sčasti nenaplnená, presnejšie, jej naplnenie knám čoraz častejšie prichádza vpodobe spomienky, predstavy, ozveny našich predchádzajúcich životov. Premena vbásni zatiaľ nie je vyhrotená. Ešte vnej zavoňajú „orechy“ aj „indigový pupenec“, zo záhrady však medzitým postupujeme do vnútra domu. Spolu sprotagonistkou sa uchyľujeme do izby, „za oknom dážď“, „zlatohnedý pes“ je „mokrý“; predstavujeme si ho, ako ešte pred chvíľou šantil vonku. Pohyb je teda vymedzený: zvonka dnu, zo zamestnávajúcehobytia k zamestnanému vedomiu, zpráce vzáhrade rovno do hlavy, mysle, predstavivosti, takisto plnej diania a znamení. Energie sa prekonfigurujú akeď sa vtexte vrátime okúsok späť, zistíme, že ju do iných polôh posunula, prelomila, zvrátila zmienka o(možnom) nápomocnom mužovi,jeho a jej (možnom) súžití vkaždodennom rytme života. Spínač-spona, ktorý do okruhu slov aich významov zapojí iné svetlo – ainé tiene.
Básnický výjav hovoriaci o spoločnom (partnerskom?) konzervovaní dozretých plodov jesene. Bola to podvedomá náhoda, alebo vedomé zvýznamňovanie básnickej látky? Čítame: „len ty cítiš čas / vmojom pulze“. No zároveň vieme, že ten, kto získal túto výsadu (a prišiel oňu?), vreálnom čase básne absentuje a hneď viacnásobne, ako pomocník, ako milenec, ako priateľ, spoločník autešiteľ. Zátvorky sa vbásni – zisťujeme – stávajú kľúčovými, do nich vytesnené obsahy paralelnými existenčnými, auž aj existenciálnymi pravdami. „Reálny“ časový sled sa trhá, kúskuje, rozpadáva a prestupuje ním iný sled, iná stopa... opäť v tom známom, pre Haugovú takom typickom symbolovom staccate. Kvitnúca rastlina – ako inak? – „bolestne sa ovíja“ a vpamäti privoláva (práveže!) bolestnú spomienku na voľakedajšiu, takisto ovíjavú „extázu milencov“. Vporyve vášne azda tiež bolestnú: nechty zaryté do kože, kedysi dávno, vovyzátvorkovanom časopriestore. (Opísať nekonečný kruh zpevného stredu.)
Apotom takmer rituálne utíšenie, s„čudnými krásnymi slovami“ ahlboko odvnímanými predmetmi aj súvislosťami; „sibírsky kosatec“ (muž? jestvujúci aj nejestvujúci ako farba magenta?); temné purpurové víno (tekutá magenta?) – a žiadna frankovka, lež „Brunello di Montalcino“ (muž ažena kedysi za jedným stolom?); pes v izbe „zlatohnedý“, žiarivý (to spoľahlivé zvieraco-ľudské, čo domácim prejavuje blízkosť)... „Túžba ako vôľa“ (z básne ձč), kým vonku „za oknom dážď“. A vhlave, vduši, namiesto opísaného kruhu rovnako živé staccato... Chaotické, prerývané, apredsa, zdá sa, upokojujúce vytanutie vnútorných predstáv namysli, lov detailov. Ruža na okraji „jemne červená“, celkom ako srdce, amožno aj roztúžené ženské pohlavie: symbolická ruža (ešte jeden dosah magenty? ona v sebe? vo svojom tele nedosiahnuteľnom bez lásky?).
Samota si hľadá svoj úkryt: vjazyku, všehomíre, v spomienke, ktorá podobne ako slová prichádza „z okraja pamäti“. Jej pričinením milosrdné (seba)vystúpenie zprázdnoty, (seba)vykúpenie – láskavé, nám dané, apredsa svojou „spomienkovou virtualitou“ vskrytosti možno aj znepokojujúce, zraňujúce. Stopa vstope, dva postupy vjednom. Dve vody po tom, čo sa zliali dojednej. Stečené, stenčené, nadstavené i spriezračnené vnútorným zrakom.
(3) Aráno. Tretia frekvencia po opätovnom rozvidnení, keď ustanú večerné i nočné vzruchy aútlmy. Výjav ako zfilmu. Ako zbásne: jediný zhutnený obraz. Haugovej Ferlinghettiho „smutná nahá jazdkyňa“ na chrbte odviazaného koňa nie je ničím iným, než stelesnením tichého smútku (vystavenie „človeka spríbehom“ postupujúcej samote), kontextovo vizualizovaným iverbalizovaným ohlasom, záchvevom prežitého, jeho premietnutím za viečkami. Nostalgia, melanchólia, spomienka, nozároveň prihlásenie sa kdedičstvu, zktorého poetka vyrastala svojou literatúrou i životom (Beatnici, agronómia/príroda, juh Slovenska, rozľahlé roviny sčriedami koní, ženské telo unášané životom, ponorené do života, naplnené životom). Mihnutie (sa) za oknom ako jeden ľudský život. Jedno mihnutie okom – auž je tu stmievanie. Zatmievanie. Pravdaže, nahá dvojníčka sa uHaugovej objavuje už predtým, napríklad (práve!) vzbierke Dáma sjednorožcom: „smutná nahá / jazdkyňa vmedzerách medzi perom / apapierom“, vpisujúca sa do textu. Diskrétne pripomenutie životného behu, nezvratnosti, ale aj nehotovosti vpolohách „medzi“ a „za“, tiež „pred“ a „po“... Je vari naše „teraz“ uchopiteľnejšie?
(∑) Anakoniec verš, ktorý čitateľmi otrasie : testament : predsmrtný odkaz/prianie pozostalým. Pozostalému (jemu? Bohu?). Výlučný už svojím z radu vybočujúcim štruktúrnym umiestnením vzáverečnom samostatnom verši. Sólo na život. Sólovanie vsmrti: „troch Anjelov mi daj khlave... Bože... môj...“ Ako to zariadiť (zinscenovať?), keď tu nebudem, keď ma vietor, možno vánok zefiro odveje, odnesie ku hviezdam? Trojbodkami prerývané obracanie sa na najvyššiu inštanciu vpredtuche konca. Vpribližovaní sa kvyústeniu. Do tmy, do svetla. Vobave, v strachu, v dôvere. Báseň, ktorá sa začala odviatím dňa, ohlasovaním zmeny (dažďa), upratovaním sveta, končí sa odvievaním života, ohlasovaním smrti, úpenlivým odkazom/rozkazom/prosbou vyslanou do večnosti.
Prečo khlave? A prečo troch Anjelov? Spolu spoetkou sa domnievame, že „príčinou krásy je duša“ (báseň Cetonia aurata). V nej sídli aj báseň, duša je prinajmenšom jej „ozvučná skriňa“, membrána, tichá „vývojka“. Aduša? Kde (vnás) sídli duša? Hlavou sme svoji? Tvárou, obrátenou kiným, neschopnou pozrieť sa (bez sprostredkovania) na seba? Vrodostrome zapísanom ako genetická retiazka do rozvetveného mozgu? Áno, tu sa uhniezďujeme avysielame signály ksrdcu, nie naopak. Možný je teda aj výklad: Trojnásobne ma ochráň, nedovoľ toľké (seba)umáranie. Ačo sa týkanumerickej hodnoty? Traja králi, tri sudičky, traja zhavranelí bratia... trikrát zaklope osud na pomyselné dvere... Ale možno treba hľadať dôvod tu na zemi, vo vzťahoch, ktoré pretrvávajú a napĺňajú „dušu“ poetky ijej alter-ega, prichádzajú za ňou iza nami, jej čitateľmi. Traja strážni Anjeli. Anjelky? Nechajme tajomné pôsobiť.
Vkaždom prípade pri čítaní básne Magenta spolu sautorkou zakúšame čosi podobné závratu. Trikrát sa snami báseň pootočí ako kaleidoskop, obrazce (stopy, útržky) sa poskladajú azapadnú do seba vtroch po/citových skupenstvách, na troch úrovniach vnútrobásňového deja. Vidíme lyrickú protagonistku ajej tri prelínajúce sa tváre, kým tá štvrtá, inventarizujúca vzdychom, jej už celkom nepatrí. „Bože... môj...“ Spomeniem si na Haugovej verš zinej básne: „Rastú mi tykadlá pre absolútne zúfalstvo.“ Cítime zmierenie, pripravenosť, ale aj úzkosť až zhrozenie znepredstaviteľného: nebudem, odchádzam, bez vás...
Báseň je vystavaná tak, aby budúca definitíva plne kontrastovala spoetkinou otvorenou zaujatosťou životom. Vlastne sem skĺzne takmer nekontrolovane, jedným výdychom, doslova utonie v stone. A oto intenzívnejšie zarezonuje: pokojná (zdanlivo vecná) významová sieť náhle aúčinne preladená do vypäto existenciálnej tóniny. Medzi riadky intenzívne zakúšanej smrteľnosti autorka pomyselne vtiahne – a jej protagonistka „zaspieva“ – onú „jedinú sladkú vysokú / lačnú slabiku“ (Ferlinghetti). Eros. Thanatos. „Spievajúci Archanjel“, motív zúvodných veršov, sa nám vzáverečnom akorde básne ešte raz aluzívne pripomenie. Významové konce (a začiatky) sa vkruhu spoja. Podprahová symbolika vystúpi na premenlivý povrch (Haugovej) textového tela.
Stanislava Repar
