Americká poetka a pro-
zaička Erica Jongová sa
do povedomia sloven-
skej aj svetovej verej-
nosti nezmazateľne za-
písala románom Strach
z lietania (slovensky
1992) – po jeho opätov-
nom prečítaní ho však
v istých chvíľach po-
važujem za rozvláčny.
Podobne kritika v New York Times odsúdila časté
opakovanie motívov v Strachu z päťdesiatky, ale
vyzdvihla jej živé a vtipné pozorovania.
Ako píše autorka, recenzovanú knihu chcela
napísať už dávno predtým, aby zahnala starosti
z obávaného časového predelu a potlačila strach zo
starnutia. Dielo predstavuje memoáre premiešané
s esejistickými pasážami a občas s motivačnými
časťami v štýle „Návodu na šťastie“. Autorka svoju
knihu rozdelila do sedemnástich častí, napríklad:
Strach z päťdesiatky, Ako som sa stala Židovkou, Ako
som sa stala druhým pohlavím, až po záver: Narode-
nia, úmrtia, konce. Kniha má široký časový záber
(od 50. rokov autorkinej mladosti až po 90. roky 20.
stor.), aj tematický rozsah: od osobných skúseností,
cez spoločenské okolnosti až po literárne okolnosti,
ako sú stretnutia s Henrym Millerom a ďalšími.
Najväčšou devízou textu je jeho autentickosť.
Človek má pocit, že s autorkou sedí v obývačke
a počúva jej životný príbeh. Jongová nepostupuje
chronologicky, cez životy jej rodičov a starých
rodičov sa dostávame na počiatok 20. storočia,
a prenesieme sa do Anglicka, Ruska či Poľska.
Tieto príbehy sú však len pozadím pre dobro-
družné udalosti spisovateľkinho života, či už je
to jej ochota vrhať sa do ďalších ľúbostných vzťa-
hov, alebo aj dramatické okolnosti jej literárnej
dráhy: publikovanie prelomového románu Strach
z lietania, ktorý predurčil jej kariéru.
Ďalšou fascinujúcou vlastnosťou autorky je jej
odzbrojujúca úprimnosť. Napríklad sa priznáva,
že rukopis svojej prvej básnickej zbierky poslala
rôznym vydavateľstvám a vďaka príbuzenským
stykom jej vyšla zbierka s prísľubom vydania
ešte nenapísaného románu niekde inde. Je však
evidentné, že pri svojom talente by dielo skôr
či neskôr vydala. Ani inde sa nevyhýba aj ne-
príjemnej pravde. Keď si napríklad chcela kúpiť
byt v lukratívnom dome, zistila, že susedia ju
začali šikanovať kvôli netradičnému životnému
štýlu a mužským návštevám. Problematického
vlastníctva sa zbavila, ale uvedomila si, že pod-
ľahla zvodom materializmu a spadla do pasce
malomeštiactva.
Hodnotená kniha je postmodernou zmesou,
ako káva melange, ktorá dopraje čitateľovi kávu,
smotanu, cukor aj obrázky zo škorice: pikantné
zážitky a opisy ľúbostných dobrodružstiev či psy-
chologické poradenstvo pre ženy v kapitole Ako
Doňa Juana zmúdrela. Autorke sa podarili vtipné
bonmoty hodné pera Wildea, ako napríklad „Čoho
sa bojíme, po tom zároveň túžime, a po čom tú-
žime, toho sa bojíme“ (s. 157). Na druhej strane
sa autorka dopustila aj lacných právd: „Človek si
nevyberie, čím sa preslávi... Najlepšie, čo sa dá
urobiť, je pracovať, a príliš sa nestarať o vonkajšie
symboly...“ (s. 197), či „Cesta je taká strmá a taká
príkra, akú si ju urobíme... taká stála, akí sme
my stáli, taká schodná alebo neschodná, aká je
naša vôľa prejsť ju“ (s. 298 – 299). Podobné frázy
prezrádzajú skrytú túžbu poúčať, ktorá je sku-
točnej literatúre bytostne cudzia.
Popri týchto banalitách však nájdeme v tom-
to mnohostrannom, rôznorodom a štylisticky
bohatom diele aj skutočné perly, napríklad ces-
topisné pasáže venované rôznym miestam v Ta-
liansku. Z knihy je jasné, že Erica Jongová mala
k Taliansku intímny vzťah, dokonca napísala,
že tam študovala Talianov (mužov). Preto píše
o Benátkach či Toskánsku s toľkou vášňou a za-
nietením. Nemožno pochybovať o tom, že okrem
zemepisných znalostí má aj hlboké vedomosti
o literárnych súvislostiach spomínaných miest:
o pobyte anglických básnikov Byrona a Shelleyho
v Taliansku. Najhlbšie a najprecítenejšie miesta
prózy prezrádzajú Jongovej vlastného básnického
génia, oslavujúceho svojím majstrovstvom kon-
krétne miesta: „Nič nezmenilo to čaro. Bola som
ohromená, zhypnotizovaná. ...Rozpadávajúce
sa strechy z červených šindľov, zvony, čajky... –
to všetko ma očarúvalo, urieklo kúzlom, čo ma
privádzalo späť zas a znovu“ (s. 260).
Autorku často zatracujú pre eroticky otvorené
pasáže a z druhej strany ju napádajú feministky
pre jej nedogmatické politické názory. Svojim
fanúšikom však pripravila skutočné gurmánske
hody. Ponúka im panorámu historického vývoja
aj vývin feminizmu a postavenia žien v USA. Či-
tatelia neoboznámení s jej tvorbou možno knihu
Strach z päťdesiatky odsúdia, ale pre niektorých
osvietenejších môže byť impulzom k tomu, aby
vzali do rúk niektoré z jej diel.
Autorka prekladu Zuzana Vilikovská poskytla
čitateľom dielo na vysokej úrovni, veľmi citlivé
a kongeniálne s duchom originálu, aj keď sa po-
tvrdilo úslovie, že i majsterka tesárka sa občas
utne: „Nasledovali sme svojich vodcov – alebo
prinajmenšom vedúcich muzikantov: Jediné, čo
potrebuješ, je láska...“ (s. 155). Je jasné, že autorka
myslela skupinu Beatles a pieseň All You Need
Is Love, ale v slovenčine sa nepoužíva výraz „ve-
dúci muzikant“, iba ak by bol „vedúci skupiny“,
teda kapelník. Skôr by sme povedali „špičkový“
alebo „popredný“. Inde prekladateľka neprirodze-
ne použila kalk „Dogpatch“ a „Dogpatch Manse“
(s. 277) s významom „chudobné obydlie na juhu
USA“ a „nízka sociálna úroveň obyvateľov“. Dal by
sa použiť výraz „ošarpaná“ alebo „vidiecka“ „chaj-
da“. Napriek týmto lapsusom je však jej preklad
veľmi kvalitný. Veľká chvála patrí aj výtvarnému
riešeniu obálky: minimalisticky oranžová plocha
so zeleným obrysom olivy a zástavky v pohári sym-
bolicky naznačuje slávnostnú atmosféru osláv.
Čo dodať na záver? Aby sa Jongovej obdivu-
hodnému opusu u našich čitateľov darilo a snáď
aby sme sa čoskoro dočkali ďalšieho prekladu jej
kníh do slovenčiny. Táto spisovateľka si to iste
&ܲܳٱ;ž.
