ղľáԾ
Bratislava, vydavateľstvo Q 111 2011
V čase spoločnosti priam zvelebujúcej mladosť pôsobí útla knižočka Staré ženy sťaby provokácia. Navyše je v záplave pôvodnej ženskej literatúry, ktorá neraz nešetrí „cukerínom“, príjemno-krutým prekvapením. Postarali sa oň rovnakou mierou osemdesiatročná debutantka i jej „objaviteľka“ vydavateľka Kveta Dašková.
Autorka má vrodnom liste rok 1931za sebou komplikovanú až románovú životnú púť. Pre kádrové problémy pracovala ako robotníčka, neskôr ako učiteľka, odborná pracovníčka Matice slovenskej naostatok pracovala vEncyklopedickom ústave SAV. Sporadicky písala uverejňovala poviedky vSlovenke, Tvorbe aj vRomboide.
Jej šesť poviedok v zbierke však netrpí časopiseckými neduhmi, naopak, možno hovoriť oprepracovanej psychologickej výpovedi oosamelosti zaujímavých príbehoch žien po päťdesiatke až sedemdesiatke, vyrozprávaných živým jazykom.
Vúvodnej poviedke Matka spoznávame päťdesiatničku Petru z lekárne v malom mestečku jejchorľavú matku, ktorá by juproti jej vôli chcela vydať. Animanželstvo deti ju však neochránia pred osamelosťou, akoukazuje osud dobromyseľnej dôverčivej Kataríny z príbehu ٴDZá첹. Východisko nachádza vpriateľstve sosusedkou spoločných výletoch do prírody, kým nedôjde ktragédii.
徱첹 Neskorej lásky Mária pracuje vlekárni zdá sa, že vzťah sostarostom Ondrejom sskončí svadbou. Lenže to snepozdáva jeho dospelým dcéram, ktoré spracujú matku, aby sa vrátila odmladšieho frajera kotcovi Máriu doslova „zablokujú“. Opostupnom duševnom ifyzickom úpadku až strate zmyslu prerealitu vypovedajú prózy Mole Nevesta Roberta deNira. Vprvom prípade ide až o„hitchcockovsky“ ladené rozprávanie vdovy Elen. Pomanželovej smrti odmietla predať svoj bytrodine susedovej dcéry ocitá sa vabsolútnej izolácii. Vdruhej próze osamelá dôchodkyňa Anna hľadá útechu vrozhovoroch smačiatkom Kiki postupne sa patologicky upína k časopiseckej fotografii slávneho amerického herca, ktorý jejpripomína mŕtveho snúbenca sny zmladosti oherectve. Záverečná poviedka հáč patrí zrejme medziprvé autorkine prózy (ako jediná datovaná rokom 1964) takmer celá jenapísaná formou monológu vnárečí, ktorý siakože vypočula vovidieckej krčme. Práve jej záver vystihuje podtext celej knižky.
Nie sú to ľúbivé prózy. Cítiť vnich to, čo neraz kstarobe starnutiu patrí: osamelosť, trýznivú skúsenosť, sklamanie, sebaľútosť možno aj závisť. Čitateľ snedočká ani šťastných koncov, ani náznaku nádeje. Oto dôveryhodnejšie sú záverečné slová: „stále sommusela myslieť na údel žien“. Inšpirujú zamyslieť snad tým, čo vlastne je čo nie je náš údel.
