ղľáԾ
Týždeň medzi disidentmi vMoskve. Čínsko-japonská vojna zblízka. Karibik počas druhej svetovej vojny. Vydavateľstvo Literárna bašta prináša čitateľom intímne reportáže legendárnej vojnovej žurnalistky Marthy Gellhorn. Mapovanie piatich výletov do pekla alebo najhorších ciest, ktoré Marta Gellhorn absolvovala, je také pútavé, že chvíľami sa túžite plaviť na stiesnenom Pilotovi či nechať sebou hádzať vDC-2ke kdesi nad Hongkongom. Päť výletov do pekla je cestopisom, ktorý vás nenechá chladnými.
„M. miluje ľudskosť, ale neznáša ľudí,“ (str. 69) prehlási oautorke N.S., takzvaný Neochotný Spoločník, autorkin vtedajší manžel Ernest Hemingway. Jej spomienky spracované vpiatich reportážach nepoznajú cenzúru, autorka nás púšťa do svojich myšlienok, ktoré sú často radikálne úprimné, idú znej von vprudkej emócii bez kontroly. „Prečo musia tak pľuť?“ kričala som. „Nemôžeš položiť nohu na zem bez toho, aby si nestúpil do veľkého chrchľa. Avšetko smrdí od potu astarých dobrých výkalov!“ (str. 38)
Martha Gellhorn v21. storočí môže pre nepozorného čitateľa miestami pôsobiť až rasisticky axenofóbne, ak sa zameriame na jej pocitové prežívanie bez porozumenia kontextu. Opak je však pravdou. Reportérka väčšinu ciest absolvovala v50. a60. rokoch minulého storočia, jej videnie sveta areprodukcia zážitkov je prudko progresívna astále relevantná. Zarezonuje napríklad vmomentoch, keď ju Hemingway varuje pred komplexom bieleho záchrancu: „Tvojím problémom, M., je, že si myslíš, že každý je presne ako ty. Čo ty nedokážeš zniesť, nedokážu zniesť ani oni. Čo je pre teba peklo, musí byť peklo aj pre nich. Ako vieš, čo si myslia osvojich životoch?“ (str. 38) Alebo keď ho počas výletu do Afriky reflektuje ona sama, aj skritikou cirkvi: „Pri pohľade na náš biely svet akosi nebadám, že by tých bezmála dvetisíc rokov kresťanstva vyliečilo naše divošstvo.“ (str. 155)
Príbehy zciest tlmočí čitateľovi jedinečným štýlom, vtvrdom ironizujúcom tóne, ktorý sa naplno prejaví vo chvíľach nepohodlia, snekompromisným humorom. Autorka sa sarkasticky smeje aj nad nákazlivou ázijskou plesňou, ktorá jej napadne ruky: „Jediný spôsob, ako sme mohli spať alebo vlastne žiť, bol, že sme si vhotelovej izbe ľahli holí na mramorovú podlahu. (...). Teda, ja som nikdy nebola celkom holá, keďže svoje motorkárske rukavice som si nemohla zložiť ani vsprche. Háčik čínskej plesne je vtom, že sa šíri aj jedným drobným dotykom; poškrabete si hlavu amáte ďalšiu žatvu čínskej plesne.“
Pekelné výjavy vojny, chudoby ahrôzy popisuje až sfilmovou presnosťou, smrad cítite cez stránky kníh vbezpečí domova pod dekou. Nad všetkým sa však vznáša autorkina láska kcestovaniu,nebezpečenstvu, hľadaniu pravdy amapovaniu ľudských osudov. Niektoré momenty sú až čarovné, akoby mimo tohto sveta, ako keď vKaribiku spozná vysokú akrásnu čarodejnicu, ktorá opantala čarami voodoo jedného námorníka.
„Srdce sa mi razom vznieslo ako vták. Nedalo si povedať, robilo to – teda okrem dažďa – vždy, keď som mala pocit, že sa odkláňam od vychodených cestičiek,“ (str. 85) opisuje Martha Gellhorn pocit, keď sa vydáva zase na ďalšiu zo svojich ciest. A tak nejako sa cíti aj čitateľ, keď dočíta jednu zreportáží avknihe Päť výletov do pekla ho čaká ďalšia.
Martha Gellhorn: Päť výletov do pekla
Preklad: Kristína Karabová
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2022
