ղľáԾ
Mariana Čengel Solčanská: Jánošík
Bratislava: Ikar, 2019
Ospravedlňujem sa za konotáciu sháčikom, ale to je presne to, čo dostanete odáԴší첹Mariany Čengel Solčanskej, ktorý sa prebojoval medzi finalistov ceny René 2020 – Anasoft litera gymnazistov.Typické, klišéovité, prototypové asociácie – vrámci obrazov, dialógov, situácií, pozadia postáv – všeobecne spájané shistorickou osobou, ako i legendou Juraja áԴší첹. Čengel Solčanská, režisérka viacerých úspešných filmových titulov, sa zaraďuje už imedzi spisovateľov, ato od vydania jej prvého románuLegenda olietajúcom Cypriánovi. Román, ktorý vznikol po nakrútení rovnomenného filmu, sa však na rozdiel odáԴší첹niesol ďaleko od gýču apreexponovanosti. Zrejme to súviselo sduchovnejšou konštrukciou celého príbehu alebo, jednoducho, to bola téma, ktorá autorku premkla intuitívne, spontánne abez spoločenského nátlaku – predsa len, mních Cyprián nesvieti vnašich dejinách ako národný hrdina.
Vôbec neprekvapuje, že do histórie Uhorska azbojníčenia sa pustila práve Čengel Solčanská. Jej literárna tvorba sa zameriava vyslovene na historické romány atie najvýznamnejšie historické osobnosti (jej druhý román vykresľuje M. R. Štefánika). Ako sa však pozrela na toľkokrát spracovaného áԴší첹? Jej prioritou sa (úmyselne? mimovoľne?) stala potreba šokovať čitateľa. Podať čo najinovatívnejší obraz, zbaviť národnú legendu pozlátka airacionálneho, naivného zvelebovania. Vtomto prípade pojem najinovatívnejší znamenal – čo najkrutejší, najbrutálnejší, najzverskejší. Lenže priveľa šokovej terapie na jednom mieste sa rovná žiaden šok. Autorka týmto chcela dokázať, že áԴší첹 definuje relatívne hrdinstvo, chcela ho zľudštiť. To je, samozrejme, pri podobných témach viac ako vítané, avšak vo finálnom výsledku Jánošík vyznieva tak veľmi negatívne, až máte dojem, že išlo výlučne ominimalizovanie akéhokoľvek Jánošíkovho podielu na pozitívnych udalostiach tej doby. Psychologický prerod jeho postavy zobete na tyrana, jednoducho, nezvládla.
Je dobré, že sa vslovenskej kinematografii aliteratúre niekto zameriava vyslovene na „veľké“ veci ažánre. Ba je úžasné, že je tu niekto, kto poľuje na historické témy aláka ho ich znovuzrodenie či nápaditá (aktuálnejšia) transformácia. Čengel Solčanskej sa však aktualizácia dobových problémov iodlepenie hrejivej náplasti zrán slovenskej histórie vpodobe nanajvýš kladnej národnej legendy – Jura áԴší첹 – vymklo spod kontroly. Akoby mala pred sebou zoznam aktuálnych tém, ktoré sa musia nejako – hocijako – dostať aj do témy slovenského národného hrdinu.
Vynára sa ešte ďalší zvláštny kľúč, ktorým sa Čengel Solčanská rozhodla otvoriť, sprístupniť, poľudštiť dávne dejiny dnešnému čitateľovi – prepojiť všetko, čo sa vdanom období vyskytlo. Takže tu nájdeme aj objavenie nezhnitého tela Žofie Bosniakovej, protihabsburské povstania, prešovské jatky, Červený kláštor, ktorý plní ifunkciu metatextovú – odkazuje na autorkin prvý román, dokonca aj konkrétne postavy zo spomínaného románu. Ato je posledný prvok, ktorý do značnej miery narušil čistú príbehovú linku. Tušenie osudu postáv, oktorých vieme buď zrománu/filmu Legenda olietajúcom Cypriánovi, alebo zhistórie. „Čo znich bude (z áԴší첹 ajeho súrodencov, pozn, red.)?“ pýtala sa niekedy Anča svojho muža, keď sledovala vlastné deti, ako rastú, mocnejú aprežívajú. (s. 30) / „Na holiach ohne horia,“ povedal vtedy (Jánošík, pozn. red.) zvyčajne otcovi, ktorému zrak neslúžil tak dobre ako kedysi. „Nedívaj sa ta,“ dostal zakaždým rovnakú odpoveď. (s. 43) Možno to nazvať idesivejšie – ide opatetické náznaky rozprávača, ktorý vie, akú znalostnú bázu má čitateľ oosudoch historických postáv či udalostí. Máme sa dívať na dejiny sčasovým odstupom (autorka aj vpásme rozprávača, aj v pásme postáv využíva pojmy, ktoré vdanej dobe neexistovali), aby sme krútili hlavami akričali na postavy: „Nie, ty netušíš, čo ťa čaká! Nerob to!“
Zvítaného nového aodlišného postoja kJurajovi Jánošíkovi Mariany Čengel Solčanskej, režisérky aspisovateľky, ktorá vie amala aj vtejto téme predpoklad (pod)chytiť dejiny atraktívnym obrazom islovom, však ostal hybrid aktuálnych tém, krvavej histórie, výsostne patetických aprototypových scén – takých, aké pri veľkej legende adekvátne nepresvetlenej historickými prameňmi očakávate.
