ղľáԾ
Námestovo, Solitudo 2001
Vporadí už štvrtá básnická zbierka Miroslava Brücka Orientačná mapa na zimu, nevybočuje zintencií špecifických poetických prvkov, ktoré naznačili predošlé knižky básní. Brück, napriek tomu, že badať jeho kvalitatívny rast, zostáva básnikom každodenného života a kontinuity. Prichádza snenápadnou poéziou obmieňajúcou tradičné témy amotívy poézie vradenou do aktuálnych spoločenských asociálnych súvislostí života. Tieto skutočnosti sa bytostne dotýkajú lyrického subjektu amenia jeho skúsenostný komplex. Interakcie subjektu sčasovými apriestorovými koordinátami sú odrazom predmetného jestvovania.
Brückova poézia vypovedá ohľadaní pokoja, jeho podôb astability. Takisto je onachádzaní každodenného rytmu, úzkeho prieniku medzi nebezpečnými extrémami. Realita sdiferenciáciami, nesystematickým plynutím situácií audalosťami bez evidentných kauzálnych súvislostí je pre lyrický subjekt iba redundantnou príležitosťou na dobrodružstvo, teda spleťou slepých uličiek, rizikom zablúdenia.
Venovať im pozornosť značne vyčerpáva, zatracuje, sklamáva anásledne sa stáva dôvodom martýria, ne-istoty, ne-úspechu, ktoré sprevádza triviálny ľudský strach: „Desia ma zaklínači hadov / cirkusové kone zaprášená manéž / ako zjednodušený pohľad / na tento nevypočítateľný svet / desí ma radosť detí / ktorá zmizne ako mávnutie/ keď sa všetko dozvedia.“ Komplikovanosť je špekulatívna, ak sa stáva vlastnosťou povrchu, pri ktorom sa vyčerpáva jej definícia.
Práve táto povrchnosť irituje básnikov kritické acitlivé vnímanie okolitého sveta. Realita, ktorú žijeme sa len tak hemží špecialistami, kompetentnými... ainými, ktorí výborne vedia „DZť“ situáciu vumení, vhospodárstve, priemysle, vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti natoľko fundovane, že im podstata uniká, resp. nachádza sa až za ich intelektom sručením obmedzeným.
Aj keď chápanie zimy vBrückovej zbierke je obrazné asymbolické ačasto si vystačí skonvenčným básnickým výrazivom, funguje iako narážka na procesy „ŕԾ“ vcitovej oblasti. Dôsledky je možné domyslieť hlbšie: „lebo psy utekajúce zo zamorenej krajiny / sú nám neomylne na stope/ mám strach.“ Jednostaj sa tu prediera do vedomia pocit perzekúcie, obáv znemožnosti naplnenia amarginálnosti akcie, ktorou sa oto lyrický subjekt pokúša.
Zima je aj potencia, ktorú je nutné odvracať alebo jej predchádzať. Je opačným bodom vpolarizácii, evokujúcim nechcené, čosi, čo je neidentifikovateľné sharmonickou predstavou budúcnosti. Na vykompenzovanie tohto negativizmu „íǻԱé“ zimou Brück rafinovane uplatnil motív ženskej telesnosti, resp. ženského lona (vzbierke sa neustále modifikuje). Nie je to však iba erotický princíp, na ktorom je motív postavený, sú využité ijeho sekundárne konotácie. Ide onaznačenú potrebu premeny, obnovy, vzniku azrodenia, ale aj opejoratívny moment zatracovania aodpisovania. Vtomto zmysle je Brückova básnická výpoveď nezmieriteľná, energická, obsahujúca odvahu neustrnúť vdanej pozícii. Ako celok zanecháva pozitívny dojem.
Jaroslav Vlnka
VLNKA, Jaroslav: So psami vpätách (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Knižná revue, roč. XI., 31. 10. 2001, č. 22, s. 5.
