ղľáԾ
Zasvätení Juraja Soviara poznajú ako autora pesničkových textov. Napísal ich viacero aj pre špičku slovenskej populárnej hudby: Elán, Vašo Patejdl, Janko Lehotský, Taktici... Knižne debutoval vroku 2009 zbierkou básní apesničkových textov 첹DZč, ktorá nevyvolala zvláštnu pozornosť. Sodstupom rokov na ňu nadväzuje dielkom Nemaľuj ženu na stenu.
Po jeho prečítaní som sa opäť raz utvrdil vtom, že medzi pesničkovým textom (aj tým kvalitným) abásňou je predsa len rozdiel, že to, čo bez problémov znesie zhudobnený text, vytlačené vknihe riadne zaškrípe. Auž pri prvom nahliadnutí do recenzovanej zbierky som nadobudol dojem, akoby si ani vydavateľstvo nebolo celkom isté jej kvalitou, apreto ju okrem propagačných viet na záložkách vybavilo až tromi sprievodnými textami – vyjadrením samotného autora s názvom Namiesto predslovu, predslovom Viery Eliášovej Verný sám sebe adoslovom Ľuboša Zemana Romantický rebel. Isté rozpaky vidím aj uoboch menovaných. Eliášová raz hovorí o „Ďuriho textoch“ aokúsok ďalej o „skvostných veršoch strefnými metaforami“ (s. 11) aZeman píše o „zbierke básní atextov“ (s. 95), ale čitateľovi už nevysvetlí, čo tu treba vnímať ako texty ačo ako básne. Ani nemôže, pretože všetko je napísané tak trochu na jedno kopyto.
Zbierka Nemaľuj ženu na stenu sa mi javí problémovo ako ztematicko-motivického a myšlienkového hľadiska, tak aj zaspektu formálno-tvarového avýrazového.
Základným gestom knihy je unás (od 80. rokov minulého storočia: Jozef Urban, Ivan Kolenič, atď.) už toľkokrát obohraná štylizácia lyrického subjektu do pozície buriča či rebela. Naša súčasná spoločnosť sa nepochybne javí ako konzumná, pragmatická, bažiaca po úspechu premietnutom do materiálnych statkov, žijeme vrýchlom tempe, uponáhľane, strácame schopnosť komunikovať, pred emocionalitou uprednostňujeme prísnu racionalitu... Anáš autor, resp. lyrický hrdina to všetko vidí a dokáže jasne (až príliš jasne!) pomenovať. Napríklad: „Život nám uniká / vbezpečných ulitách / vluxusných ulitách / Beží aj uniká / vzamknutých ulitách / vzamknutých ulitách“ (V ulitách, s. 23). Lyrický subjekt vie, že skutočné hodnoty sú kdesi inde, že treba žiť naplno, tešiť sa zmaličkostí, objavovať krásu vobyčajných veciach, pestovať kamarátstvo alásku, pretože život je krátky. Ponúka nám jednoduché návody: „Vesmír je čoraz menší / zdrobností poď sa tešiť...“ (Čo sa kúpiť nedá, s. 25). Alebo: „Včerajšok ustlal si na chodník / tak ako jesenné lístie / Šťastie je kamarát náhodný / je to tak treba žiť kým sme“ (Priatelia našťastie zostali, s. 82). Keď sa autor rozhodne prepojiť spoločenské so súkromným (intímnym), dopadne to trocha bizarne: „Neviem či to vedia tamtí hore / že unás je všetko choré / Otebe mi stačí vedieť čia si / keď ma ráno šteklia tvoje vlasy“ (s. 47).
To, čo som napísal vpredchádzajúcom odseku, zhruba vystihuje jednu základnú tematickú líniu knižky. Druhý tematický okruh (prelínajúci sa stým prvým) tvoria básne ovzťahu muža aženy. Zobrazený je vdvoch polohách. Buď lyrický subjekt nachádza vžene, vláske knej, životnú istotu, opájajúc sa jej krásou a nehou, alebo je pohľad na ženu akýsi bohémsko-ironický. Vtom prvom prípade autor sem-tam skĺzne knaivite: „Na tej lúke lásky / postavíme zámok / Krásne je keď máš ským / vítať ďalšie ráno“ (ձá, s. 86). Vdruhom sa občas dostane až na hranice gýča: „Z terasy kaviarne je výhľad zábavný / kominár zamáva súsmevom na baby / Vblúzkach im tancujú prítulné bambule / nálada graduje ačas je na nule“ (Ľavou zadnou, s. 27). Nuž takýchto apodobných obrázkov zmesta Soviar ponúka čitateľom neúrekom, rovnako poučenia otom, ako treba žiť. Všetko vhravej, zábavnej forme. Ale skúseného čitateľa nielenže nemá čím prekvapiť, ale dráždi ho povrchnosťou, absenciou skutočnej básnickej reflexie, neschopnosťou presahu – ak môžem byť trocha patetický – do tajomstiev ľudského bytia.
Ak Ľuboš Zeman vdoslove hovorí, že „Juraj Soviar si stále drží odstup od konformizmu alacného konzumu, je stále romantickým rebelom“ (s. 95), môže to byť pravda, ale nemá to nič spoločné sestetikou veršov. Prekvapilo ma Zemanovo tvrdenie, že autorove „rýmy sú objavné aplné logickej melodiky“ (s. 94). Niežeby Soviar rýmovať nevedel, niežeby sa mu vtomto smere niečo aj nevydarilo, ale zasa až tak veľa objavnosti som uňho nenašiel. Veď za bohvieako kvalitné nemôžeme pokladať rýmy (vyberám niekoľko príkladov): klamlivé – zdanlivé, medu – vedú, nové – človek, otáča – koláča, sloboda – pohoda, do tanierov – bez papierov... Aešte raz sa odvolám na Zemanove pochvalné slová na adresu autora: „Vynachádzavé metafory aprekvapivo fabulované príbehy vskratke sa ľahko spievajú aešte ľahšie čítajú“( s. 94). To už je riadne protirečenie. Vec sa totiž má tak, že naozaj „vynachádzavá metafora“ sa práveže nečíta ľahko, vyžaduje si intelektuálnu námahu. VSoviarovom autorskom rukopise však nijakej náročnejšie komponovanej metafory, ktorá by ponúkala estetickú šifru, vskutočnosti niet.
Netvrdím, že knižka Nemaľuj ženu na stenu nemala uzrieť svetlo sveta. Iste si nájde aj svojich čitateľov. Ide však naozaj skôr otexty, než o (kvalitnú) poéziu.
Igor Hochel
