ղľáԾ
Richard Pupala: ženy aj muži, zvieratá
Bratislava: Lindeni, 2020
Prozaik Richard Pupalauž svojím neskorým debutom, zbierkou poviedok ášٱ𱹲 na seba upozornil ako autor, ktorý má potešenie zrozprávania príbehov tých druhých, príbehov iných než ten jeho.
Richard Pupala svoje texty zaľudňuje presne odpozorovanými typmi a konkrétnymi detailmi, umiestňuje ich do nášho každodenného, „normálneho“ sveta a vyhýba sa exkluzívnemu prostrediu ajokázalým dejovým zvratom. Niekedy ich ozvláštni fantastickými motívmi, ako to bolo vdruhej poviedkovej knižke Čierny zošit, no necíti nutkanie za každú cenu všednosť lyrizovať. Pupala ako autor nič nesilí. Jeho rozprávanie plynie prirodzene aje príjemne suverénne, bez krkolomných kotrmelcov rozprávačského demiurga.
Námety na svoje príbehy nachádza na sídliskách, nanie práve selankovom vidieku, skôr na takej nevraživej slovenskej dedine. Jeho protagonistami nie sú výnimoční ľudia, ale ani ukážkoví outsideri. Ich životy majú vyrovnané, rutinérske tempo. Nezmieta nimi kríza anifrustrácie ana malé prehry si akosi zvykli či ich aspoň akceptovali. Pupala nepredvádza veľké drámy, ale nevzrušivé osudy, ktoré majú ďaleko od naplnených ideálov – vedie ich skôr akási unavená zotrvačnosť.
Krutosť nezámerná
Postavy Pupalovej novej knihy ženy aj muži, zvieratá nezakúšajú príliš vľúdne chvíle. Deti sa tu prvý raz anatrvalo sklamávajú vo svojich rodičoch, ktorí pre nich doteraz predstavovali životnú istotu azrazu ich opúšťajú, zrádzajú azlyhávajú. Otcovia si zakladajú nové rodiny, matky sa so sklamaním vyrovnávajú alkoholom („naši nerozumní rodičia, neschopní rozoznať šťastie audržať si ho“ - s. 124) Dospelí čelia neodvratnému poznaniu, že ich životy sú za zenitom.
Protagonistka poviedky Š챹Բ Ada, ktorá sa vyrovnáva so smrťou odcudzeného otca, si čoraz naliehavejšie uvedomuje, že „život je slabý... slabne viac aviac.“ (s. 75); postaršiemu vdovcovi Romanovi, hrdinovi poviedky í, nevychádza pokus začať nový život sdlhoročnou milenkou; tehotná Simona ostáva so zaťatými zubami vo vzťahu smužom, ktorý jej je ľahostajný asvoje túžby tají isama pred sebou; aSoňa trpiaca psychosomatickým kožným ochorením trúchli za svojou dcérou asobavami sleduje, ako sa jej zať snaží začať nanovo. Postavy týchto poviedok voči sebe prejavujú krutosť, no tá nie je zámerná, deje sa len akoby mimochodom.
Dazilúzia, sklamanie, odcudzenie
VPupalových poviedkach nachádzame dva ústredné momenty. Prvý je moment dezilúzie, sklamanie zo seba či blízkych, rozpad rodiny, odcudzenie partnerov či rodičov sdeťmi. Ada zuž spomínanej poviedky Š챹Բ po smrti otca stretáva nevlastnú sestru, obe sa ani nepokúšajú predstierať vzťah, obe otec opustil aobe sním udržiavali formálny alebo žiadny vzťah. Zrodiča ostal len obludne zanedbaný byt „hoardera“ dekorovaný škvrnou, ktorú tam zanechal, keď ho našli po dvoch týždňoch vbyte mŕtveho.
Detský protagonista poviedky ٱľ odíde na chvíľu bývať sotcom, po rokoch už ako dospelý zisťuje, že sa mu zo spomienok vytráca: „Keď som si príbeh nášho odchodu neskôr poskladal, sprekvapením som zistil, že svýnimkou nášho rozhovoru vaute, ktorým sa všetko začalo, si na otca vôbec nepamätám. Nevidím ho vkuchyni utety Mariky, vžulovej hale ani vškôlke, kam po mňa musel chodiť. Hoci je hlavnou postavou, jeho obraz nenávratne zmizol.“ (s. 124)
Rozprávačku retropoviedky Mama na kolotoči, ktorá sprítomňuje osemdesiatkové sídliskové kolotoče so všetkým, čo ktomu patrí (neónové tričká, žuvačky krikľavej farby, Samanta Fox, zakázané plagáty zBrava), opúšťa otec a vlastne aj matka, utekajúca kalkoholickým seansám skamarátkami.
Hodnoverne a ľudsky
Pupalove rozprávanie sa však nedrží len vtomto ubíjajúcom tóne, má isvoju milosrdnejšiu stránku, čo je druhý kľúčový moment jeho príbehov. Týmito neokázalo skrachovanými osudmi nostalgicky presvitá niečo, čo bolo kedysi radostnejšie ačo konečne dokáže poskytnúť útechu. Ada si napokon so sestrou spomenie na výjav otca vdielni, keď dokázal čokoľvek opraviť a bol jej detským hrdinom.
Pre dospievajúcu rozprávačku poviedky Mama na kolotoči sa spomienka na deň, keď ju opitá mama strápnila na kolotočoch, prelína so spomienkou na prvý bozk. Nemotorný chlapec zpoviedky Súkromná hodina matematiky nachádza krásu vspeve žabiek kuniek, ktoré mali pripomínať nariekavý hlas jeho matky nenávidený otcom. Pupalovi detskí protagonisti napokon rodičom vždy odpustia adokážu si nájsť utešujúce útočisko, aj keď len na chvíľu.
Príznačne sa tento postup ukazuje vdvojpoviedke Koho som videla aDeň letných prázdnin. Vprvej vidíme ženu vstaršom strednom veku, uťahanú učiteľku nemčiny, ktorá býva srozvedeným bratom alkoholikom. Letmo zazrie muža, ktorého poznala ako chlapca, azážitok spred desaťročí chce sprostredkovať bratovi. Brata jej rozprávanie nechá ľahostajným aona nakoniec zisťuje, že si nepamätá riadne ani chlapcovo meno. Vdruhej poviedke je príbeh spomienky podaný pohľadom toho chlapca, Adama. Zo životom unavenej ženy je vzrušujúce dospievajúce dievča Veronika shlavou plnou plánov aletné dobrodružstvo sňou dá Adamovi na chvíľu zabudnúť na rozchod rodičov.
Práve táto línia, môžeme ju nazvať nostalgická či útešná, milosrdne tlmí nevľúdnosť sveta Pupalových postáv arobí ho ako-tak znesiteľným. Rovnako bráni tomu, aby sa jeho príbehy stali ubíjajúcim defilé bezútešných existencií a vyprahnutých životov. Aj vďaka tomu pôsobia hodnoverne aľudsky.
Disciplinovaná vášeň pre príbeh
Kritické ohlasy na písanie Richarda Pupalu zdôrazňovali jeho schopnosť vytvárať empatické príbehy, stvárniť presvedčivo aj sociálnu realitu dneška. Poviedky Richarda Pupalu však vracajú do hry aj to, na čo sa vsúčasnej prozaickej produkcii akosi pozabudlo – presvedčivé rozprávačstvo asympaticky disciplinovanú vášeň pre príbehy.
Ivana Taranenková (1976)
Literárna historička, kritička apublicistka; riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry SAV. Absolvovala odbor filozofia– slovenský jazyk a literatúra na FiF UK vBratislave. Zaoberá sa slovenskou literatúrou 19. storočia; otázkami kultúrnej a národnej identity a súčasnou literatúrou.
