ղľáԾ
Martin Kasarda: Krajina krásnych ľudí
Bratislava: IKAR, 2020
Krajina krásnych ľudí predstavuje utópiu osvete, ktorý ovládajú a napospas vypĺňajú ľudia vyšportovaní do fyzickej dokonalosti. Na prvý pohľad môže záujemcovi napadnúť, že ide o tematický anachronizmus, budúcnosť sveta dnes predsa trápia iné problémy. Nedávna reklamná kampaň nemenovanej siete bratislavských fitnescentier so sloganmi „Keď si tučný, nepomôže ti ani Guči“ alebo „Nie si tučná iba vtýchto šatách“, ktorá eticky vyrušila značnú časť odborníkov, nasvedčuje inému. Druhou témou je problematika eutanázie, resp. dystanázie, ktorá dnes tiež nie je otázkou dňa, no rovnako presahuje sféru sezónnych tém smerom kširšiemu času moderných civilizačných problémov.
Martin Kasarda do tohto teritória vstupuje, ale rozhodne sa nemieni vŕtať vspleti prístupov, ktoré ho robia komplikovaným. Vhre sú dve strany, každá má svoju pravdu. Čierni abieli. Prvých reprezentuje politická strana krásnych ľudí, druhých zastupuje hudobná skupina, ľudia, ktorí sú síce tiež krásni, ale radi majú aj škaredých. Rozsah ich konfliktu udáva predovšetkým nečakaný vývoj udalostí, vzťahové peripetie, náhody, prekvapenia.
Vyzerá to ako ľahšia cesta, no nie je to celkom tak. Hoci si autor volí žáner, ktorý mu dovoľuje logiku fiktívneho sveta veselo ohýbať, rozprávanie založené na dejových zápletkách azvratoch sa vždy vystavuje hrozbe, že dostane čitateľa do momentu, vktorom bude hromžiť argumentom nepravdepodobnosti. Apovie si to aj čitateľ Krajiny krásnych ľudí. Každý, pravdepodobne, na základe vlastných životných skúseností. Napríklad – slovenská kapela, produkujúca zastarané gitarové žánre, sa stane lídrom svetového trhu, ato za necelý rok svojho pôsobenia; navyše, ide okapelu pôvodne metalovú, ktorá sa len z jednej skúšky na druhú rozhodne prejsť zuctievania satana kšíreniu funky lásky. Každý, kto sa zaujíma ohudbu nad rámec jej počúvania zrádia vreštaurácii, bude toto východisko ťažko predychávať (i keď Miko Hladký sa sGladiatorom tiež dostal od skladby Bastard death DzDZٱ Keď sa láska podarí).
Druhý podnet kčitateľskej nevraživosti predstavuje otázka, prečo sú dve-tri hlavné postavy, ktorých „myšlienky“ zapĺňajú drvivú väčšinu rozprávania, také negramotné. Nie vzmysle asociálnej negramotnosti pišťankovských chuligánov, ktoré sa rovnakým spôsobom dostávajú zdna na vrchol. Naopak, kasardovské postavy chcú byť múdre, čím je vec ešte neznesiteľnejšia. „Myšlienky“ (ich wikipedické verzie), ťažiac zmytologických inšpirácií, zhistorických analógií či z filozofie hippies, pritom zapĺňajú väčšinu rozsahu prózy. Navyše, rozprávač nemá od tejto mentálnej úrovne príbehu odstup, jeho autorský komentár sa nesie na rovnakej vlne. Ztohto hľadiska je odvaha autora skutočne obdivuhodná. Komponuje poetiku pseudomyšlienok tak precízne, že ak ju začneme čítať ako zámer, stáva sa ztextu experiment az čítania kvalitná zábava. Pre tento zámer sa však musíme pri čítaní sami rozhodnúť aautor tak necháva priestor aj pre čitateľov, ktorí dokážu vmyšlienkovom svete príbehu nájsť filozofické zadosťučinenie.Dá sa totiž predpokladať, že ľudí, ktorí by citát „Človek je preto človekom, že občas naivne otvára dvere anetuší, čo je za nimi“ (s. 28) zavesili na sociálne siete, je asi viac ako tých, ktorých bude iritovať opakované pomenovávanie smrti ako „zubatej skosou“ (v divadelnej hantírke je známy aforizmus – ak nevieš, ako zahrať smrť, zober si kosu).
Ztoho istého dôvodu rozprávač dovysvetľuje stokrát pochopené (koľkokrát treba zopakovať, že metalista Mág hrával vNárodnom divadle Hamleta, aby bolo jasné, že ide o Roba Rotha). Nie je tu priestor na domýšľanie, interpretovanie, špekulovanie. Autor chce rozprávať sám, chce sa vyjadriť jasne abez okolkov atúto požiadavku napĺňa. Na druhej strane, často sa ztejto priamejkomunikatívnosti stáva zbytočná skratka – vtakom prípade, ak je potrebné vyjadriť atmosféru barovej situácie, netreba hľadať literárne prostriedky, stačí avizovať, že vbare hrala jazzová verzia skladby Sweet dreams; netreba hľadať spôsob, ako uchopiť krásu muža, stačí napísať, že vyzerá ako George Clooney; netreba vyjadriť, ako pôsobivo vyzerá vyšetrovateľ, stačí napísať, že vyzerá ako americký detektív.
Skutočnosť, že postavy nemajú vývoj, ich myšlienky sú ploché aich charizma typologická, však paradoxne postupom času začne pôsobiť pomerne dramaticky. Vabsolútnej miere vieme, čo od koho čakať, vieme, že vo svete krásnych ľudí má každý svoj názor a miesto, zktorého sa neuhýba. Zaujímavé začnú byť momenty, ak sa dve také istoty protichodného razenia naraz stretnú. Vtedy sa môže stať čitateľsky vzrušujúcim napríklad stretnutie nastupujúcich politikov ideológie „zdravia akrásy“ so starým politickým činiteľom, ostentatívne núkajúcim svojim mladým kolegom pohárik koňaku, ktorý pre nich vtej chvíli vyjadruje všetko zlo sveta. Na jednom poháriku savdanej situácii lámu celé dejiny príbehu krásnych ľudí, ktorí sa chystajú prevziať vládu nad svetom avyhladiť celú škaredú časť ľudskej populácie. Podobných situácií je vrozprávaní viacero. Treba ich len prečítať správne. Teda, nestavať si do cesty vlastné úvahy či hodnotenia originality aKrajinu krásnych ľudí prečítať rýchlo abez debaty.
