ղľáԾ
Dušan Kováč aMiroslav Michela: Na ceste kpoznaniu
Bratislava: Hadart Publishing, 2021
Po knihe rozhovorov sIvanom Kamencom (Rozhovor sdejinami), ktoré spracoval Miroslav Michela, prichádza zvydavateľstva Hadart druhý zväzok. Vznikla tak séria rozhovorov shistorikom Dušanom Kováčom (nar. vroku 1942) odejinách slovenskej historiografie, opríbehu historika od jeho detstva, ojeho štúdiu aštudijnej dráhe, ojeho zamestnaniach avšeobecne opracovných aspoločenských pomeroch.
Práve pre pohľad na spoločenské pomery môže čitateľa zaujať rozprávanie odetstve Dušana Kováča. Jeho pôvodne vKošiciach bývajúca rodina sa počas okupácie južného Slovenska horthyovským režimom presťahovala do Humenného, kde Dušan Kováč žil až do svojich vysokoškolských štúdií. Ako viacerí, aj on sa rozhodoval medzi viacerými smermi štúdia, nakoniec však zotrval vkombinácii história – ruský jazyk. Spomienka na prednášanie medievalistu profesora Branislava Varsika či neprednášanie vtedajšieho vedúceho katedry Miloša Gosiorovského (ktorý bol súčasne členom ÚV KSS) sú zaujímavým svedectvom oštúdiu dejín na prelome 50. a60. rokov. Bolo to obdobie poznačené nielen dramatickými zmenami, ktoré nastali na Univerzite Komenského (predtým Slovenskej univerzite) po roku 1948, ale aj obdobím postupného uvoľňovania pomerov.
Po študentských časoch, ktorých výsledkom sa stala diplomová práca zrealizácie pozemkovej reformy na východnom Slovensku po roku 1945, sa Dušan Kováč stal pracovníkom Ústavu dejín európskych socialistických krajín. Písal sa 1. august 1968, zažil tak na tomto pracovisku nielen vpád okupačných vojsk, ale aj prvú normalizačnú dekádu. Pre čitateľa je užitočné vrátiť sa spomienkami do rokov, keď miestne stranícke organizácie zohrávali úlohu vrámci spoločensko-vedných inštitúcií, ktoré sa pokladali – aprávom – za tie, na ktoré musí štátostrana dohliadať ako na ideologicky dôležité pracoviská. Azda aj preto bolo pre Dušana Kováča zrejme istou úľavou, keď vroku 1981 prešiel do Historického ústavu SAV.
Samozrejme, ani nové pracovisko nebolo „politicky“ nezaujímavé; platilo, že staršie dejiny boli pod menším drobnohľadom. Aak ho November 1989 zastihol na pobyte vPrahe, potom ponovembrové zmeny už sledoval vBratislave, na pôde Historického ústavu SAV. Pôvodné vedenie Historického ústavu svoje funkcie ponúklo apo zorganizovaní voľby nového riaditeľa sa ním stal sám Dušan Kováč. Vnových podmienkach ho čakali nové výzvy: výmena niektorých ľudí a – ako sám Kováč podotýka – odideologizovanie dejín.
Kniha rozhovorov sa veľmi podrobne venuje ponovembrovému obdobiu. Bolo to obdobie, keď sa Československo (a po roku 1993 samostatné Slovensko) otvorilo svetu. Po dvoch dekádach normalizácie sosňou spojeným zapuzdrením spoločnosti sa dostávali do medzinárodných kontaktov postupne aj slovenskí historici. Cieľom bolo, pravda, nadviazať kontakty najmä s krajinami, ktoré boli pred rokom 1989 pre našu spoločnosť uzavreté alebo aspoň ťažšie prístupné.
Ponovembrové obdobie však okrem otvorenia sa svetu prinieslo aj 90. roky anástup mečiarizmu. Súboje svtedajšou politickou mocou Kováč amnohí ďalší odohrali na pôdoryse pokusov opresun Historického ústavu pod nacionalistickú Maticu slovenskú. Aj pre dnešok je preto inšpirujúce pozerať sa na to, akým nebezpečenstvom pre rozvoj vedy môže byť politická moc aj v (relatívne) demokratických podmienkach. Aže akademická samospráva nie je samozrejmosťou.
Bolo by chybou, hoci aj na tomto malom priestore, vynechať Kováčove spracovania slovenských dejín či už vpodobe syntetických prác, alebo vpodobe učebníc. Do dejín slovenského školstva sa totiž zapísal ako spoluautor prvých ponovembrových učebných textov dejepisu, ktoré napísal vrekordne krátkom čase. Zrôznych dôvodov, akiste aj finančných, zostali tieto učebné texty pre žiakov aučiteľov základnou pomôckou celé roky.
Na záver je dôležité dodať, že uvádzaný druhý zväzok rozhovorov odejinách slovenskej historiografie výborne nadväzuje na prvý. Môže tak zaujať tých, ktorí sa oslovenské dejiny zaujímajú zvonka, ako aj historikov, pre ktorých je formulovanie zásadných stanovísk kslovenskej historickej vede jednou zpodstatných náplní ich poslania.
