��������

Požierači neba sú štvrtým románovým počinom talianskeho spisovateľa Paola Giordana, ktorý svojím literárnym debutom Osamelosť prvočísel zaujal literárny svet aj širokú verejnosť. V najnovšom románe sa opätovne vracia k dospievaniu, ktoré nevyhnutne predurčuje budúcnosť hlavných hrdinov. Dej románu je sústredený predovšetkým do Apúlie v juhovýchodnom Taliansku. V porovnaní s predošlými dielami autor netradične prisúdil úlohu rozprávača ženskej hrdinke.

Ústredná postava príbehu Teresa trávi dusné a teplé letá so svojím otcom u starej mamy. Horúčava, monotónnosť, nuda napĺňajú ovzdušie vidieckeho sídla až do momentu, keď dôjde k elektrizujúcemu stretnutiu hlavnej hrdinky s Bernom. Chlapec z vedľajšieho statku žije so „svojimi“ bratmi v uzavretej náboženskej komunite s jasnými pravidlami. Vyznávajú Boha, rešpektujú prírodu, zachovávajúc úctu ku všetkému živému i k sebe samým, dodržiavajú askézu. Teresu toto tajomstvom zahalené spoločenstvo magneticky priťahuje a ako každé do seba uzavreté zoskupenie púta aj pozornosť širšieho okolia.

Giordano pri budovaní príbehu upúšťa od chronológie, preskočí životné udalosti, aby ich neskôr vypovedal najmä v súvislosti s kľúčovými udalosťami, často niečo naznačí, ale nevypovie úplne. Brzdí tak čitateľovu dychtivosť po súvislostiach a dráždi jeho zvedavosť. Čas v románe nezohráva dôležitú úlohu, podstatné pre hrdinov je to, čo sa aktuálne deje. Rovnako sa vyhýba opisom (čitateľ napríklad vôbec netuší, ako vyzerá Teresa), atmosféru navodzuje cez dianie. Giordanovo vnímanie sveta je plné kontrastov. Okruh románových postáv sa vedome snaží žiť v súlade s Božím hlasom, ako aj s prírodnými zákonmi, zdá sa, že žijú svoje nebo na zemi či už ako komunita alebo jednotlivci. Napriek životnej filozofii, ktorá ich prestupuje, však nedokážu vzdorovať ľudskej podstate. Podliehajú živočíšnej sexuálnej túžbe, vášni a ťažkým hriechom. Ak je to prospešné, resp. slúži na dosiahnutie osobného cieľa, dokážu zahodiť svoje presvedčenie a bojovať aj proti prírode. Medzi jednotlivými postavami vládne konformné ticho, mlčia a v konečnom dôsledku robia radikálne rozhodnutia. Miestami sa môže zdať, že činy postáv i drobné zápletky sú na prahu absurdity, ako aj miesta, na ktorých sa pod vplyvom okolností ocitajú.

Giordano románom oslovuje čitateľa modernými témami aktivizmu, ekológie či eticko-hodnotovými otázkami. Tie nenastoľuje priamo (intertextuálne odkazuje na filozofické dielo japonského farmára Masanobua Futuoku Revolúcia jednej slamky), ale cez konanie postáv. Zároveň cez prizmu uzavretej komunity pozoruje správanie jej členov. Napriek spoločnému, spočiatku zdanlivo harmonickému spolužitiu sú jednotlivé postavy osamelé, citovo prázdne, láska sa neprezentuje navonok ani slovami, napriek snahe sa spoločenstvo v každej svojej podobe rozpadne. Autor tak nastoľuje otázky, či je možné sa úplne odovzdať životu v spoločenstve v harmónii s prírodou. Či to nebo, ktoré sa snažia vytvárať na zemi, si sami nepožierajú pod vplyvom vlastného „žitia“. Je zaujímavé sledovať spisovateľovo hľadanie hraníc náboženstva, environmentálneho aktivizmu a rodičovstva.

Záver románu je otvorený, aj keď čitateľ pravdepodobne tuší – vie. Autorovou odpoveďou na všetky nastolené otázky je nový život a láska.