Detská literatúra je územím, ktoré chce okúsiť nejeden autor. Napísať a vydať kvalitnú detskú knihu je kumšt, preto by mala spĺňať určité atribúty, hoci potreby detských čitateľov sa môžu líšiť. Autori sa musia ponoriť do prežívania svojho vnútorného dieťaťa s cieľom zachytiť optiku tak vierohodne, aby jej cieľové publikum rozumelo. Kolektívu autorov v knihe Literatulky sa to jednoznačne podarilo.
Prekrásna po všetkých stránkach
Deťom sa páčia rozličné veci a od toho sa odvíjajú aj ich čitateľské potreby. Kde nejaké rozprávanie zaujme, iné môže vyvolať nudu. Dobrý príbeh je preto po všetkých stránkach základom úspechu. Ak ho detská kniha nemá, čitateľ sa nerozpakuje dať to najavo. To však nie je prípad Literatuliek. Okrem toho, že ide o dizajnovú „vychytávku“, na ktorú máte chuť civieť hodiny, Literatulky sú zbierkou kvalitných poviedok pre deti. V nich sa autori presúvajú naprieč celým Slovenskom, pričom každé z rozprávaní sa odohráva v určitej obci. Príbehy často vysvetľujú pôvod vzniku miest, či dokonca spleť osobných príbehov, ktoré autori a autorky zažili. „K srdcu mi prirástli dve rieky: Váh a Dunaj. Dodnes rada pozorujem ich prúd, nasávam ich vôňu a na brehu zbieram kamienky. Najkrajšie mám uložené v záhrade. Biele, čierne, škvrnité aj svetlotyrkysové. Keď prší, ich farby ožívajú. Akoby sa rozpamätávali na svoj život vo vode.” (Vôňa rieky, Marta Šurinová, s. 21) Knihu navyše dopĺňajú prekrásne ilustrácie Zuzany Šebelovej.
Zmes toho najlepšieho
Literatulky sa môžu „z diaľky“ ponášať na akúsi umeleckejšiu formu učebnice vlastivedy, no opak je pravdou. Kniha obsahuje kolekciu krátkych príbehov, ktoré sú abecedne zoradené podľa názvu miest a obcí (čítať sa dajú chronologicky alebo samostatne). Ak sa detskému čitateľovi páči niektorý z regiónov Slovenska, môže sa rovno presunúť na danú pasáž. Autori pri opise miest frekventovane čerpajú z osobných skúseností, vracajú sa do minulosti cez optiku dieťaťa a predstavujú nám svoje rodiská pod úplne iným nasvietením. Mnohé z príbehov majú poučný charakter, no nehľadajte v nich silenú didaktiku. Iné sa ponášajú na akési denníkové impresie, ďalšie sa hravou formou zaujímajú o historický kontext. V knihe si preto prídu na svoje malí aj veľkí čitatelia. „Polovica našej peknej dedinky zmizla! Bolo to takto: pred miliónmi rokov sa veľké kusiská zemského povrchu potopili pod hladinu mora. Moria zaplavili rastliny, skaly aj pôdu. Zaplavené rastliny, čiže aj stromy, nemali prístup vzduchu, ležali na nich kusy zeme a kameňov, takže nikdy nespráchniveli, ale ani nezhnili. Po tisícročia ich stláčali vrstvy hornín, ktoré ležali na nich. Premenili sa na uhlie. A práve také miesto bolo aj pod našou dedinkou.” (Ako v Božom koši, Vanda Rozenbergová, s. 58)
Cestopis v detskom šate
Literatulky sú v koncipované v žánri cestopisu. Cestopisy sú samy osebe vhodnou voľbou: ak sú dobre napísané, ide o zábavné čítanie s edukačným aspektom. V prípade detského čitateľa to môžeme považovať za veľké plus. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sa oveľa viac naučia, ak sa popri osvojovaní poznatkov zabavia. Literatulky sú toho skvelým príkladom, za čo mnohokrát vďačia autorskému štýlu. Mnohé príbehy imitujú charakter akejsi „robinsonády“, mysteriózneho príbehu či mýtu/povesti, čo v detskom čitateľovi podnecuje zvedavosť. Navyše je tu v mnohých prípadoch trefne využitý humor. „Poslednou kockou – matrioškou – sú košické sídliská. Sú to tie skryté Košice, kam turisti nechodia. Na jednom z nich som v roku 1987 stretla vzácneho človeka – umelca Ľudovíta Felda. V Starom Meste ho všetci poznali. Bol nápadný svojím malým vzrastom. V detstve prestal rásť a už nikdy nepresiahol výšku osemročného chlapca. Niektoré deti za ním posmešne kričali: ,Trpaslík, trpaslík!‘ Ale on sa nehneval. Udobroval si ich cukríkmi, ktoré im hádzal z vrecka.” (Oko mesta, Jana Bodnárová, s. 85)
Kniha ako interaktívny nástroj
Príbehy v ٱٳܱá sú krátke a detský čitateľ ich zhltne na posedenie. V prípade jazykovej stránky sú krásnou ukážkou štylistického koncertu. Hoci sú príbehy krátke, angažovanosť detského čitateľa sa v ich analýze nekončí: na konci každého z nich sa totiž nachádzajú možnosti, ako sa k jednotlivým miestam vrátiť či o nich dokonca zistiť niečo viac. Takáto interaktivita je koncipovaná formou otvorenej otázky. Ak nejde o takú, ktorá pobáda k čerpaniu nových informácií, ide o otázku, ktorá sa priamo viaže k príbehu. Malý čitateľ má tak možnosť otestovať sa, čo si pamätá z čítania. Je vysoko pravdepodobné, že túto možnosť ocenia samotní rodičia či učitelia literatúry.