��������

V našom prostredí ide napríklad o odborné publikácie s popularizačným presahom Epidémie v dejinách a Sila zániku (obe vyšli vo vydavateľstve Premedia v roku 2020). Cieľom podobne písaných kníh je nielen popísať vznik katastrofických udalostí, ale aj zaznamenať, čo pre ďalší vývin ľudstva môžu znamenať z dlhodobého hľadiska.

Zdá sa, že autorka knihy Až sa usadí prach Lucy Easthope vychádza z ideálnej pozície – katastrofické udalosti ju ako expertku na katastrofy sprevádzajú po celý život, profesijne od roku 2001. Je aj profesorkou manažmentu rizikových udalostí na Univerzite v Durhame a spoluzakladateľkou organizácie After Disaster Network. Čitateľ má možnosť nahliadnuť do zákulisia profesie, ktorá v našich končinách nie je príliš známa ani prebádaná, hoci na jej aktuálnosti až akútnosti sa zhodneme. Ocitáme sa v epicentre prírodných katastrof – zemetrasení, požiarov, cunami, záplav –, a teroristických útokov, spomínaného ochorenia covid či iných udalostí globálneho charakteru. Easthope podrobne popisuje jednotlivé kroky svojej práce: predvídanie, plánovanie, krízovú intervenciu, technické a bezpečnostné zastrešovanie situácie, príprava štábu a realizácia pred a po katastrofe. Zobrazuje však aj medziľudské vzťahy, zvlášť náročnú komunikáciu pod vplyvom stresu a strachu, venuje sa aj tomu, ako vhodne a primerane komunikovať s preživšími či pozostalými, ako sa podieľať na vytváraní tzv. bezpečnej zóny. Prejavuje veľkú spolupatričnosť a súcit s trúchliacimi – rodinami, matkami, deťmi, partnermi – a hľadá spôsoby, ako zmierniť ich utrpenie.

 Desivé sú nielen samotné katastrofy, ale aj doživotné traumy, cez ktoré sa ľudia často nedokážu preniesť, či už ide o stratu blízkych, alebo doterajšieho spôsobu života (tzv. hiraeth). Easthope poznamenáva: „Najťažšia je demobilizácia. Snažiť sa zapadnúť späť do koľají bežného rodinného života. Upokojiť sa, keď chytíte do rúk nejaký úplne obyčajný predmet ako pero alebo zubnú kefku a zhodou okolností je rovnakej značky, akú ste videli na mieste nešťastia. Najťažšie na tejto práci je vrátiť sa domov.“ (s. 23) Autorkin naratív je jednoduchý a obsažný, bez nadbytočných emócií, no s mierou empatie a životnej vyrovnanosti, a preto uveriteľný a silný.

Neprehliadnuteľný prínos knihy spočíva v úprimnom a citlivom vložení vlastného osobného príbehu autorky; s čitateľom sa podelí okrem práce aj o sériu neúspešných tehotenstiev či závažné ochorenie manžela, ktorý sa preň musí vzdať milovanej kariéry pilota. V medziriadkovom priestore sa upriamuje pozornosť nielen na neustále prítomné nebezpečenstvo, ale aj na vedomie o vlastnej pominuteľnosti a potrebe vyrovnať sa so stratou, nájsť v sebe vnútorný pokoj a zároveň prejaviť momenty empatie a spolupatričnosti s ostatnými. Easthope nevedomky odkrýva medzi nánosmi pomyselného prachu samu seba, svoje každodenné odhodlanie a silu. Hoci z obsahového hľadiska ide o ťažké čítanie, neustále presvitá nádej v podobe pozitívnej zmeny a neustálej práci pre komunitu.

Až sa usadí prach prináša senzitívny pohľad na náročnú problematiku, zvýrazňujúc nepoučiteľnosť ľudského faktoru: na jednej strane sa usilujeme mať všetko pod kontrolou, na druhej strane autorka potvrdzuje, že dosah katastrof na spoločnosť sa zvykne podceňovať. Je to kniha optimizmu, nádeje a napokon je to príbeh ženy, ktorá si profesijne aj osobnostne prešla mnohými zaťažujúcimi skúškami, pričom prináša výsledky v podobe milujúcej a kompletnej rodiny, dôvery, lásky, ktoré premôžu aj početné straty. Zároveň objasňuje, že odhliadnuc od životných okolností napokon vždy všetko závisí od spôsobu a postoja, ako k životu pristupujeme: „Život treba naozaj žiť, akoby bol vzácny, časovo obmedzený a veľmi, veľmi krehký.“ (s. 134)