ղľáԾ
Christy Lefteri: Včelár z Aleppa
Preklad: Marianna Bachledová
Bratislava: Tatran, 2020
Aleppo. Názov mesta, o ktorom ste určite vmédiách počuli alebo čítali nespočetne veľakrát. Skúsili ste si ho niekedy predstaviť? Ako to tam vyzerá, aký je bežný, každodenný život jeho obyvateľov? Priateľ Mustafa hlavnému hrdinovi Nurimu vliste píše: „Odíď odtiaľto, Nuri, už to nie je náš domov. Aleppo je mŕtve telo milovanej, bez duše aživota, plné hnijúcej krvi.“ (s. 32) Lenže Nuri sa snaží Aleppo stále vidieť inými očami, vidieť ho také, aké bolo, keď jeho syn ešte žil ajeho žena ešte nebola slepá...
Mustafovho syna zavraždili aon potom zastrelil troch vojakov, pri tomto čine ho videli, apreto sa rozhodol utiecť do Anglicka. Nalieha na Nuriho ajeho ženu Afru, aby Sýriu opustili tiež. Vie, že situácia sa nebude zlepšovať, amá pravdu, keďže následne zabijú aj Nuriho syna ajeho žena pri výbuchu bomby príde ozrak. Christy Lefteriová vo svojom románe Včelár z Aleppa zachytila silný príbeh, ktorý však nenechala stáť len na tejto sile autentickej výpovede, ale vystužila ho jemnou aprecíznou prácou smotívom videnia amnohými ďalšími rekurentnými motívmi diela. Keď Nuri príde domov, Afra sa ho spočiatku pýta, čo vonku videl, chce, aby jej všetko detailne opísal, aby to mohla „vidieť“. Vidieť slovami, precítiť príbeh, ktorý nemôže vidieť na vlastné oči. Zrak ajeho úloha vživote človeka je jedným zleitmotívov knihy. Postupne však Afra muža otieto opisy prestane prosiť, svet ju prestane zaujímať, sNurim sú si čoraz cudzejší. Príbeh popisuje tento proces odcudzenia cez jednotlivé nuansy, citlivo prináša vhľad do sveta dvoch ľudí, ktorý sa roztrúsil (keď hovoria osvojich snoch, pomenúvajú ich ako „roztrúsené“).
Každodenné detaily sa ukazujú vúplne novej perspektíve. Aké to je, nájsť kľúč, keď už neexistujú dvere, ktoré by ste ním mohli otvoriť? Aké to je, začudovať sa, že budovy ešte niekde môžu stáť? Lefteriová pracuje smetaforou domčeka zlega, ktorý Nurimu aAfre ostal po synovi: „Ozajstné domy sa drobili arozpadávali. VSamiho svete nebolo pevné nič. Napriek tomu si však skúšal predstaviť miesto, kde sa okolo neho nerúcajú domy.“ (s. 42) Klišé ovnútornej temnote stretávajúcej sa stou vonkajšou autorka zvládla udržať na decentnej, nepatetickej úrovni. Atmosféru vytvára spolupôsobením detailov rôznych zmyslových vnemov, či ide ofarby atvary, alebo aj zvuky či vône: „V diaľke som videl na elipsovitom kopci citadelu, ponášala sa na vrchol sopky. Zafúkal vietor apriniesol vôňu ruží.“ (s. 51) Celý príbeh Nuriho aAfry si tak čitateľ vie ľahšie predstaviť, vníma ho všetkými zmyslami. Či už ide oživot vutečenckom tábore, o nebezpečnú ilegálnu plavbu po rozbúrenom mori, alebo ozvykanie si na život vAnglicku. Christy Lefteriová čitateľovi priblíži vždy tú najdôležitejšiu farbu oblohy, vôňu vzduchu alebo chuť medu, ktorá je pre včelára Nuriho taká podstatná. Rovnako ako pre jeho manželku vôňa jej parfumu zruží. Zmyslové vnemy pre nich stelesňujú spomienky na domov, ktoré sú pre zachovanie ich identity kľúčové.
Príprava na azylový pohovor vAnglicku prebieha tak, že im sociálna pracovníčka povie, aby si „ujasnili vlastný príbeh“ (s. 25), nech je čo najjednoduchší anajzrozumiteľnejší pre imigračných úradníkov. Ako sa zjednodušuje životný príbeh? Ačo ak je to navyše životný príbeh plný utrpenia ahrôzy?
Jednotlivé kapitoly knihy sú vzájomne prepojené aj grafickým spôsobom: po každej kapitole nasleduje strana sozdobným ornamentom a vňom je vsadený názov nasledujúcej kapitoly, ktorý je zároveň začiatkom jej prvej vety adokončením poslednej vety kapitoly predchádzajúcej. Táto kontinuita vytvára dojem plynulého ústneho podania príbehu aje možno akousi podprahovou odpoveďou na žiadosti ozjednodušenie životných príbehov, ktoré sa zjednodušovať nedajú anemajú.
Príbehy, akým je Včelár zAleppa – akokoľvek dlhé alebo zložité by aj náhodou boli – prežijú. Aby hovorili ovšetkých avšetkom, čo prežiť nemohlo. Oroztrúsených snoch. Otom, čo niektorí už vidieť nemôžu aniektorí zas nechcú.
Lebo príbehy prežijú, aj keď ich nevidíme...
