ղľáԾ
Ottessa Moshfegh: Môj rok pokoja aodpočinku
Preklad: Daniela Krnáčová
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2020
Ottessa Moshfegh nie je slovenskému čitateľovi veľmi známa. Naopak vAmerike búri literárne vody už niekoľko rokov svojimi často znepokojivými románmi. Úspechy slávi nielen učitateľov, ale aj medzi kritikmi, očom svedčí niekoľko literárnych ocenení avroku 2016 sa dokonca ocitla na shortliste Bookerovej ceny za románový debut Eileen. Na skutočné výslnie ju však vynieslo až jej druhé románové dielo Môj rok pokoja aodpočinku, ktorý zatiaľ ako jediný vyšiel aj unás.
Hlavná hrdinka je mladá, krásna, bohatá plavovláska, nedávno dokončila štúdium dejín umenia na Kolumbijskej univerzite apracuje v galérii. Napriek tomu nie je šťastná. Pomaly upadá do akejsi letargie, až dospeje krozhodnutiu odstrihnúť sa od spoločenského života azo svojho trápenia sa vyspať. „Hibernovať som začala vjúni roku 2000.“ (s. 11) Stretáva sa iba sdvoma osobami. So svojou pokútnou psychiatričkou pani Duttovou, ktorá jej predpisuje kvantá liekov, ajej jedinou kamarátkou Revou, ktorá vlastne ani nie je jej kamarátka, ale sa okolo našej hrdinky motá, pretože chce byť ako ona a ticho jej závidí.
Môj rok pokoja aodpočinku nie je veselá kniha. Hlavná postava je antihrdinka, čo je ďalšia výrazná črta Moshfeghovej próz. Moshfeghovej bezmenná hrdinka svojím vzhľadom budí dojem dokonalosti, ale jej zjav je priam komickou antitézou jej povahy. Vskutočnosti je lenivá amizantropická. To je však stále iba povrchná observácia. Hrdinka má omnoho hlbší problém, a práveto je hlavným konfliktom románu.
Moshfegh nám svojím dielom nastavuje zrkadlo. Rozhodnutie hlavnej hrdinky uprednostniť spánok a izoláciu pred riadnou liečbou je nielen príznakom depresie, ale aj symbolické zobrazenie všeobecnej povrchnosti riešenia problémov. „Ach, spánok! Nič iné mi neprinášalo toľko pôžitku, toľko slobody, sily cítiť ahýbať sa, myslieť apredstavovať si ďaleko od útrap môjho života bdelého vedomia.“ (s. 55) Symbolickosť tohto aktu si môžeme všimnúť aj vnázvoch liekov, ktoré má hrdinka predpísané. Tie sbizarnejšími vedľajšími účinkami a názvami si autorka vymyslela. Rovnako ako Don DeLillo pre svoj román White Noise (prekl. Biely šum) vymyslel liek Dylar, ktorý zmierňoval strach pred smrťou, Moshfegh prišla sInfermiterolom, ktorý spôsobuje trojdňové výpadky vedomia. Avšak pacientku úplne nezastaví od vykonávania činnosti. Keď sa po troch dňoch preberie zúčinkov lieku, nachádza stopy po svojich výčinoch. Obaly od jedla, nové oblečenie alebo pečiatku znočného klubu na chrbte ruky.
Napriek komplexnosti tém je dej jednoduchý apriamočiary, avšak plný symbolických komentárov o spoločnosti. Na jednoduchej premise autorka kritizuje naše povrchné a toxické vzťahy, faloš, zneužívanie druhých pre vlastné potreby, žiaľ či zapieranie nešťastia. Ukazuje nám, že sa často ženieme za vecami, ktoré pre nás nie sú dobré, aveľakrát volíme jednoduché akrátkodobé riešenia, ako je užívanie substitúcií. Sama hlavná hrdinka nemá záujem sa liečiť, ale skôr ostať vpohodlnom otupení. Až závažná udalosť na konci románu ju vytrhne zjej sebazničujúceho cyklu.
Môj rok pokoja aodpočinku je poučnou meditáciou nad nami anaším okolím. Ide síce otémy, ktoré už boli vminulosti spracované vmnohých iných dielach, ale zasadenie románu do kulís bytu na Manhattane asamotná premisa rok trvajúcej chemickej hibernácie Moshfeghovej dielu dodávajú intímnu atmosféru aistú dávku originality.
Dej sa odohráva vroku 2000, ale v dôsledku svojich tém pôsobí veľmi súčasne. Je to univerzálny príbeh, ktorý sa môže stať kedykoľvek akomukoľvek. Zároveň ide oknihu, ktorá ponúka veľa materiálu nazamyslenie anabáda kdebate.
