��������

Literárny vedec a prekladateľ Marián Andričík sa v knihe Preklad pod lupou (Modrý Peter 2013) zameral na menej prebádané oblasti umeleckého prekladu. Publikáciu tvorí súbor deviatich štúdií, ktoré nadväzujú na jeho monografiu K poetike umeleckého prekladu. Ako autor uvádza v bibliografickej poznámke, súčasťou knihy sú prepracované a doplnené verzie viacerých štúdií, publikovaných v zborníkoch alebo prednesených na medzinárodných vedeckých konferenciách.

Andričík sa pohybuje v  rôznych teóriách a názoroch na preklad, uvádza prekladateľov v našej aj v inonárodných literatúrach. Preklad je podľa neho podmienený i dejinne a kultúrne, preto sú rozdiely v jednotlivých variantoch pochopiteľné a legitímne. V najrozsiahlejšej štúdii Slovenské preklady Shakespearových Sonetov predostiera históriu sonetu ako žánru i históriu vydávania a prekladov tohto diela. Shakespearove hry sa u nás začali prekladať koncom 18. storočia, prvý anonymný preklad Hamleta z rokov 1790 – 1800 je prozaický, prvý knižný preklad Sonetov vyšiel až v roku 1958. Andričík predostiera problémy, s ktorými sa prekladatelia musia dodnes vyrovnávať. Pre Hviezdoslava bolo Shakespearovo dielo popri Biblii najsilnejším inšpiračným zdrojom, kvôli nemu sa začal učiť anglický jazyk. Andričík pripomína, že začiatkom 20. storočia u nás kritika prekladu neexistovala, neboli sformulované prekladateľské zásady a literárny jazyk bol nevyvinutý, nejestvoval ani nijaký anglicko-slovenský slovník, takže Hviezdoslav mal ťažkú úlohu, dokonca sa mu Hamlet v preklade rozrástol asi o tretinu.

Autor vysvetľuje sémantiku dvojdomosti a vyberá si „ten typ dvojdomosti, ktorý v sebe popri aktivitách v pôvodnej tvorbe zahŕňa aj pôsobenie v oblasti umeleckého prekladu“. Z histórie i zo súčasnosti uvádza príklady tých, ktorí boli a sú úspešní v obidvoch oblastiach, osobitne sa sústreďuje na Alfonza Bednára. Upozorňuje aj na existenciu samoprekladu, keď je autor totožný s prekladateľom, pripomína tiež prekladateľské dvojice, typické najmä pre poéziu. Rozoberá, či sa preklad poé zie líši od prekladu piesňového textu. Z výskumu vylučuje texty tzv. súčasných hitov a ľudové piesne a sústreďuje sa len na texty určené na čítanie. Zaoberá sa aj „jestvovaním viacerých prekladov toho istého básnického textu v rozličnom čase“. Za jeho hlavný dôvod pokladá vývin jazyka, jeho starnutie – „prekladateľ by nikdy nemal chápať svoj preklad ako definitívny“. Zaujímavý je i pojem vnútroliterárny preklad – pri ňom spomína Šafárikovu jedinú básnickú zbierku Tatranská múza s lýrou slovanskou, ktorú pretlmočil Ľubomír Feldek. V dvoch štúdiách sa venuje Františkovi Mikovi, ktorý teóriu prekladu chápal ako organickú súčasť literárnej vedy a prišiel s kategóriami totožnosti a ekvivalencie. Andričík uvádza prehľad názorov na totožnosť v preklade i svoj názor a prichádza k záveru, že František Miko sa v niektorých svojich tvrdeniach mýlil.

Marián Andričík v úvode k svojej knihe napísal: „Úlohu umeleckého prekladu – sprostredkovať príjemcom v  cieľovej kultúre estetické hodnoty diel cudzojazyčnej literatúry a sekundárne potvrdzovať vyspelosť národného jazyka – pokladám za nenahraditeľnú.“ A túto myšlienku potvrdzuje vo všetkých svojich štúdiách.