��������

Situácia však nie je taká jednoduchá: dospelý človek si nesie bremená z detstva a matka je súčasne dcérou. Mikolášová hovorí práve o nemožnosti oddeliť od seba tieto dve roly, opisuje problematické vzťahy a vyhľadáva v nich traumatické stopy. Zdroje osobných problémov situuje do detstva, do udalostí, ktoré si človek v dospelosti spätne vytrieďuje, zvýznamňuje a vysvetľuje, keď hľadá kľúčové momenty svojho života.

Domov v Mikolášovej poviedkach predstavuje stiesňujúce, úzkostné prostredie. Ústredná je v nich otázka, čo vlastne robí domov tým, čím je: ľudia, zázemie, priestor alebo jednoducho bezpeč��e a akceptácia. V prostredí domova je totiž rodinná dynamika v poviedkach buď vyslovene nefunkčná, alebo funguje len na báze zničujúcej zotrvačnosti.

Sledujeme príbehy o tom, čo zažíva dieťa pri rozvode (Pozri, ako vyzerá mravč��a svadba) č�� ako sa môže cítiť natoľko cudzo vo vlastnej rodine, že si vymyslí nový príbeh o údajnej skutočnej matke (Selda). Poviedky postupujú s vekom rozprávačov: depresiou schvátená absolventka strednej školy sa nedokáže zaradiť do života a musí sa vzdať svojho sna o maliarstve (Najkrajšia farba), mladú ženu nezáujem matky vyženie z domova (Z technických príč��n zatvorené). Vo všetkých príbehoch sa nepriaznivá rodinná situácia podpisuje na ďalšom živote postáv a určuje jeho vývin. Autorka sa však v týchto „detských“ poviedkach pokúša často na prvú signálnu vyvolávať súcit s trpkým osudom. Akoby zabudla, že detský aspekt nemusí nutne znamenať povrchnú infantilnosť, ktorú navyše umocňuje vehementné rozprávanie v prvej osobe.

V druhej polovici knihy sa perspektíva presúva k dospelým ženám. Jedna sa vyrovnáva s toxickým vzťahom k matke (Ostaň tu bývať), ďalšie s jej smrťou (Ticho po víchrici), iná sa stará sa o matku odchádzajúcu zo seba (Turčín Poničan), až napokon sledujeme život – a zrejme i smrť – osamelej staršej ženy s narušenou pamäťou (�ʲ�����í�Բ�). Poviedky Ticho po víchrici a Hus vo veľkomeste z tónu knihy vybočujú – napriek tomu, že zobrazujú problematický vzťah, vyúsťujú do zväčša nie lacného optimistického gesta. Tvoria teda vítanú variáciu témy, kontrapunkt voč�� ostatným poviedkam – azda aj pre istý odstup, humor č�� ľahkosť.

Kniha je nezvyčajne súdržná, pričom texty neomylne ústia do rovnakého bodu: do vykreslenia vzťahu dcéry a matky. V tomto vyčerpávanom a často vyčerpávajúcom vzťahu nenachádza autorka nič priamo svetoborné, dozvedáme sa najmä čosi o jeho špecifickosti, o tom, aký vplyv dokáže matka zanechať na dcére, ako sa napokon dieťa musí postarať o rodiča. Niekde narazíme na plasticky vykreslené naštrbené vzťahy medzi matkami a dcérami (Ostaň tu bývať, Ticho po víchrici č�� Hus vo veľkomeste), inokedy nezáživný a klišéovitý slovný balast (Najkrajšia farba č�� Turčín Poničan). Na poviedkach nie sú zaujímavé ani tak peripetie, ktorými vzťah matky a dcéry musí prejsť. Oveľa lepšie autorka vykresľuje krátke momenty, záblesky spomienok, ktoré sa u postáv vynárajú ako uzlové body pamäti.

Prózy sa zväčša konč��a v istom vrchole, keď už zdanlivo nie je možné č�� potrebné pokračovať. V tých lepších prípadoch kulminujú v úzkostnom, akoby nikdy nekonč��acom stave, prípadne v momente istého vnútorného zmierenia. V tých horších autorka využije ten najlogickejší z koncov, smrť. Posolstvo, že smrť predstavuje jediný skutočný únik z tiesne, to však zrejme nebude, keďže autorka nie vždy obratne našľapuje po tenkej č��are zmysluplnej priamosti a klišéovitej jednoduchosti. Okrem toho, že v mnohých poviedkach dovedie nosné nápady do predvídateľného konca, ich hybnou silou sú dialógy, ktoré nie vždy zvláda v znesiteľnej podobe. Niekedy sú toporné, často nadbytočné – opäť, ich využitie možno vnímať ako gesto, presvedčenie, že dialóg a ľudská interakcia hýbu osudmi ľudí. Dialógy sú však v Mikolášovej próze neraz vatou, ktorú toho obklopuje málo a ktorá netlmočí dusno v ľudských vzťahoch tak efektívne ako záblesk pamäti, letmý detail, vnem. Vrcholom nezvládnutého dialogického prístupu je poviedka Turčín Poničan, vystavaná iba na replikách dcéry a matky. Svojou technickou zdatnosťou, ktorú ukazuje napríklad na prelínaní rôznych rovín myslenia u človeka s poruchou pamäti v poviedke �ʲ�����í�Բ�, tak často mrhá na teatrálne závery a žmýkanie súcitu z č��tateľa.

Mikolášová v knihe o dcérsko-materských vzťahoch spravidla nezachádza do žiadnych podstatných excesov a nesrší bezmedznou originalitou. Najmä v tých lepších momentoch sa pripomenú iné mená zo súčasnej umeleckej literatúry zameranej na problematizáciu rodiny a domova, napríklad Richarda Pupalu č�� Vandu Rozenbergovú. Na rozdiel od nich však Mikolášová skôr efektne konštatuje istý stav, než by ponúkala alternatívne modely rodiny č�� skúmala sociálne zázemie svojich postáv.