ղľáԾ
Ako povzdych
Valerij Briusov: Posledné stránky denníka
Bratislava, Ikar 2005
Preložil Ivan Izakovič
Výborný prekladateľ Ivan Izakovič zostáva Valerijovi Briusovi verný. Po dvoch starších prekladoch jeho rozsiahlejších diel (Oltár bohyne víťazstva – 1971, Ohnivý anjel – 1984, obe vydal Tatran) vyšiel vIkare Izakovičov preklad kratších Briusových próz – výber – pod názvom Posledné stránky denníka. Valerij Jakovlevič Briusov, moskovský rodák (1873 – 1924), básnik aprozaik, býval súdobou kritikou označovaný za nekorunovaného kráľa ruského symbolizmu aza najvýznamnejšieho predstaviteľa ruskej moderny. Výber, ktorý sa práve objavil na kníhkupeckých pultoch, nie je zostavený chronologicky, ale vytvára tri cykly viažuce sa na minulé, súčasné ibudúce deje.
ܲ Odávnej minulosti obsahuje tri prózy: Pod starým mostom, Reia Silvia, Eluli, syn Eluliho. Prvý príbeh mal otvárať prvú Briusovovu prozaickú knihu, ktorá však nikdy nevyšla, Briusov debutoval až neskôr. Aj keď podtitul poviedky Novella simplici No. 1 je symptomatický (Prostá poviedka č. 1) a jej obsah onezmieriteľnosti svetov chudoby abohatstva je spracovaný primerane prosto, nevyumelkovane, svojou rozprávkovitosťou pripomína Andersena sjeho Dievčatkom so švédskymi zápalkami. Nič vzlom, ale téma ispracovanie náramne pripomínajú gymnaziálne inšpirácie mnohých ďalších autorov. Podobne by sa dalo hovoriť aj o „elulijskej“ poviedke, ktorá nesie podtitul (O dávnom Feničanovi). Povedali by sme, nič objavné, téma je však obratne spracovaná aaj starostlivý výber jazykových prostriedkov prezrádza zreteľný talent. Vtrochu dlhšej próze Reia Silvia, ktorá skoro zákonite tiež vlastní podtitul (Novela zo života v6. storočí) príbeh končí tiež až limonádovo tragicky, aj keď sohľadom na dej zákonite a jednoznačne. Príbeh zo starovekého Ríma prezrádza však oveľa viac, než ostatné dve historické prózy, to, že Briusov sa dokázal kvalifikovane ponoriť do dávneho času azobraziť svet minulosti súdobými výrazovými prostriedkami.
Omožnej budúcnosti je cyklom stručným, iba sdvomi prózami: Republika Južného kríža aVzbura strojov. Veľa napovedajú už aj ich podtituly Článok vmimoriadnom vydaní Severoeurópskeho večerníka aZkroník x-tého storočia. Zhľadiska technického je pre dnešného čitateľa V. Briusov vo svojich utopických prózach úsmevný, oveľa dôležitejšie sú ale myšlienky, ktoré zobrazil vo svojich predstavách obudúcnosti. Vnijakom prípade to neboli príjemné predstavy, predvídal katastrofy. Podstatná pritom nie je zložka zavinenia – ľudská alebo mechanická, lebo vkonečnom dôsledku človek vždy preceňuje svoje možnosti, ale zložka kronikárska ako varovanie. Hoci autor sám naivne veril vobrodzujúci účinok Októbrovej revolúcie, zjeho sci-fi próz zaznieva aj varovanie pred diktatúrou atyraniou, nech má akúkoľvek nálepku. Človek by sa mal spoliehať predovšetkým na vlastný sedliacky rozum, stroje mu síce môžu spríjemniť život, ale hrozí nebezpečenstvo závislosti na nich. Taktiež diktát zisku je vždy zlým radcom.
Pre pochopenie Briusova je potrebné prečítať si najmä najrozsiahlejší zcyklov, ktorý nesie názov Osmutnej prítomnosti. Zahŕňa sedem próz, pričom viaceré znich možno označiť prívlastkom korunovačné: kBriusovovi ako kráľovi ruskej moderny patria ako jeho insígnie. B-mol (Zo života bezvýznamného človeka), Vzrkadle (Z psychiatrovho archívu) i Prebudenie (Zápisky psychopata) sú poviedky, ktoré sú malými majsterštykmi, ponormi do duše ľudí, ktorí zápasia sami so sebou, okolie im je cudzie avytvárajú si vlastný fantazmagorický svet. Svet, kde je poriadok podľa ich predstáv, kde veci ožívajú, kde si možno byť sám sebe nebezpečným nepriateľom vpodobe dvojníka vzrkadle, kde sen splýva so skutočnosťou. Téma malého ruského človeka alebo aj psychologická novela nezostali teda Briusovom nepovšimnuté, až do svojej smrti ostal vášnivým hľadačom askúmateľom noviniek. Próza Pätnásť rokov citlivo zobrazuje vzťah dvoch ľudí, muža aženy, neopätovanej, ale trpezlivej lásky. Príbeh tajenej vášne so všetkými jej peripetiami sa málokomu vo svetovej literatúre podarilo opísať natoľko výstižne, ako práve V. Briusovi. Napašmaný čitateľ ani vnasledujúcej, rozsahom najdlhšej próze nasucho neobíde. VPosledných stránkach denníka bude piť plnými dúškami zhorkého kalicha. Opäť, ako viackrát vcelom výbere, autor na seba prevzal podobu ženy. Denníkové zápisky však vypovedajú ožene chladnej, vypočítavej, ľahtikárskej. Koľko podobných ľudí, anielen žien, behá aj dnes po uliciach miest aobcí! Koľkí znich, podobne ako krásna Nathalie, kráčajú bezohľadne vpred, zanechávajúc za sebou mŕtvoly alebo aspoň zničené trosky bývalých osobností! Vpríbežteku Za seba, či za inú? Piotr Basmanov hľadá vžene, ktorú náhodou stretol, bývalú lásku, kedysi ju ľahkomyseľne odkopol ateraz prosí oodpustenie. Kým inému autorovi by sa možno ani nechcelo rozohrávať situáciu, Briusov znej dokáže vydolovať dramatickú poviedku. Rovnako ťažko nájsť Briusovovi podobného čítajúc jeho Mozarta (Lyrický príbeh). Nadaný umelec, ktorého ubíja prostredie, je zobrazený realisticky, jeho rozorvaná duša sa zmieta medzi bohémstvom, tvorivou radosťou apocitmi zodpovednosti. Škoda, že Briusovovi nevyšiel jeho zámer vrátiť sa ktejto téme románom zo súčasnosti, zachoval sa nám zneho iba titul Sklený stĺp.
Krátke prózy Valerija Briusova prezentované vnajnovšom edičnom počine vydavateľstva Ikar (mimochodom, veľa chýb vtexte je zrodu vynechaných písmen, čo by malo byť najľahšie odstrániteľné) nie sú formálne ťažké, ale spracovaním kruto anostalgicky smutné. Ako povzdych. Dalo by sa povedať, že autor je nimi predstavený vo svojich všakovakých výbojoch, pokusoch, ba ivo vývoji. Čitateľ tak lepšie pochopí autora ijeho výnimočné prózy.
Michal Schuster
